Pavarotti

keď v septembri 2007 zomrel na rakovinu pankreasu 71-ročný Luciano Pavarotti, spustil sa neuveriteľný mediálny humbug. Všetci písali a hovorili o veľkej strate pre operný svet, aj tí, čo v živote nevkročili do opery. Určite to bola veľká strata pre všetkých jeho blízkych. Ale pre operný svet sa tá strata predsa udiala už oveľa skôr. 

Nie, nemám tým na mysli jeho posledné predstavenie v New Yorku v Pucciniho Tosce tri roky pred smrťou, po ktorom ešte absolvoval rozlúčkové turné po svete.  Ani jeho „vybučanie“ náročnými divákmi v La Scale, keď mu v roku 1992 v Donovi Carlovi zlyhal hlas. Mám na mysli chvíľu, keď Pavarotti vytiahol operu na štadióny a potom začal spolupracovať s Bonom Voxom z U2 a ďalšími popovými hviezdami. Mnohí mu to pripisujú ako jednu z jeho najväčších zásluh, teda že operu spopularizoval a sprístupnil širokému okruhu ľudí. Iba pár operných kritikov to považovalo za krok zlým smerom a hneď boli aj označení za snobov a elitárov.  

naozaj spopularizoval operu?

Pre .týždeň v čase jeho úmrtia tie výhrady zhrnul operný kritik Jaroslav Blaho, keď napísal: „Propagačnému efektu týchto Pavarottiho vystúpení príliš neverím. Som presvedčený, že tí, čo na námestiach jačali pri jeho „Vincerò“, celkom pokojne vypínali rádio, keď iná operná, menej medializovaná star spievala Bohému či Traviatu. Presne v duchu operného publika, čo celého Nabucca predrieme a prebudí sa do eufórie pri slávnom zbore.“ Navyše, takéto predstavenie má s operou spoločné akurát toho speváka vo fraku a zopár z kontextu vytrhnutých árií, inak je to pesničková estráda so všetkými efektmi, čo ulahodia masám. 

„Film chváli Pavarottiho za to, že ako chlapec z prostého ľudu priniesol operu, niekdajšiu ľudovú zábavu, naspäť k ľudu.“

Žiaľ, nie na každom štadióne spieva masám Pavarotti a nesprevádza ho orchester rímskej opery dirigovaný Zubinom Mehtom. Práve vďaka fenomenálnemu úspechu Pavarottiho spolu s Plácidom Domingom a José Carrerasom ako Troch tenorov, resp. vďaka šikovnému manažérovi projektu Tiborovi Rudasovi, sa z toho stala najprv dobre zarábajúca frančíza (Traja írski tenori, Traja afroamerickí tenori, Tri sopranistky...) a neskôr móda, ktorá spustila vlnu podobných koncertov rozličnej úrovne na celom svete a inšpirovala vznik kvázioperných zoskupení ako Il Divo, či u nás La Gioa. 

Pavarotti kritikom odpovedal, že samozrejme, nie je to opera, sú to koncerty s áriami a pesničkami a kritici nemusia na také koncerty chodiť, ale nech nebránia ľuďom, aby prišli a boli šťastní. Tým, ktorí ho obviňovali, že sa pre peniaze spreneveruje umeniu, zas odkazoval, že absolvuje 17 predstavení za 25 dní, tridsať rokov potil krv, aby vydal zo seba to najlepšie, hádam si tie peniaze nezaslúži?

To sú jeho verejné vyjadrenia, ale ktovie, ako to vnímal naozaj? Ako to spracoval vo svojom vnútri? A vôbec, ako sa vyrovnával s faktom, že je dlhodobo najlepší a nemá sa s kým porovnávať, súťažiť, že už nemá kam rásť? Nebol práve to jeden z dôvodov, prečo utekal z operných domov na štadióny? A ako ho zmenila tá nečakaná smršť mediálneho záujmu a veľkých peňazí, pretože dovtedy, hoci bol najväčšia operná hviezda, stále išlo o menšinový žáner a relatívne uzavretý svet? Svetlo do takýchto temnejších zákutí maestrovho života a mysle mohol priniesť nový dokumentárny film Pavarotti. Mohol, ale nepriniesol.