o Augustovi Rodinovi som tu už raz písal, vtedy najmä o jeho strhujúcej Bráne Pekla a Mysliteľovi sediacom nad ňou. Tentoraz sa však dotknem iného príbehu, ktorý nie je o nič menej zaujímavý. Lebo čo Rodin vytvoril, to v sebe nieslo drámu.
Keď vyjdete od Louvru smerom k Seine, prejdete ňou cez slávny Pont du Carrousel, zabočíte doprava k ešte slávnejšiemu Museé d’Orsay a hneď za ním sa dáte doľava, prídete asi tak za desať minút do Rodinovho múzea, hotového kráľovstva mramoru a bronzu. Pohybovať sa uprostred tých diel – väčších alebo menších – je už samo rozkošou. Do každého z nich Rodin vtlačil veľmi silnú emóciu. A tak si z nich vyberám iba jednu sochu: Danaidu a jej príbeh o láske a vernosti.
nájsť veľký okamih
Nemecký básnik Rainer Maria Rilke priamo u Rodina istý čas žil a napísal o ňom aj krásnu knižku. Keď v nej hovorí o jeho súsoší Mešťania z Calais, spomenie jednu z Chroniques od stredovekého kronikára Jeana Froissarta, ktorý v nej opísal na pár riadkoch veľmi trpký príbeh o dobytí tohto francúzskeho mesta anglickým kráľom Eduardom III.
Vtedy muselo šesť najvýznamnejších mešťanov naboso, iba v košeliach a s povrazmi okolo krku predstúpiť pred kráľa a odovzdať mu kľúče od mesta. Inak by Calais padlo aj so ženami a deťmi. A tak sa mestská rada dohodla na šestici, ktorú poslala takmer na istú smrť. Neskôr ich síce Eduard III. nechal žiť, no práve zúfalý moment, keď títo muži opúšťajú svoje mesto s vedomím, že ich dni sú spočítané, bol pre Rodina kľúčovou scénou.
„Rodinova Danaida je krásna a trpká zároveň. Je v nej prítomná ukrutná bolesť dcéry, ktorá pozdvihla lásku nad nenávisť, vernosť nad podlosť.“
Rilke o tom píše takto: „Ihneď pocítil, že v tom príbehu bol okamih, keď sa stalo niečo veľké, niečo, čo stálo úplne mimo času a čo sa nedá len tak opísať, niečo celkom mimoriadne a – prosté. Obrátil celú svoju pozornosť na okamih odchodu. Videl, ako sa muži vydali na cestu, cítil, ako každý z nich prežil ešte raz celý svoj život, ako tu každý stál zaťažený svojou minulosťou, pripravený vyniesť ju z brán starého mesta.“ Rodin si teda zvolil okamih v príbehu, v ktorom boli emócie vybičované najväčšmi.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.