Hranica medzi normálnosťou a šialenstvom je v prípade lásky nejasná

„Dochádza k sporom, isteže, krížia sa meče, vyletia iskry. Ale to sú len priviate chmáry, príslovečná búrka v pohári vody. A čo mám robiť, pýtam sa vás, keď som zničený, zronený, vyhnaný ako pes na streche, čo vyje do noci?“ Nie, toto nie je citát z prejavu Andreja Danka, aj keď to znie podobne rozvláčne, nekonkrétne, s nezmyselnými metaforami. Údajne sa takto vyjadrujú neurotickí pacienti s Ganserovým syndrómom, ktorého hlavným príznakom sú práve takého vágne a našľaktrafenie neuchopiteľné odpovede na akékoľvek otázky. 

priznanná bezmocnosť terapeuta

Citát pochádza z knihy britského spisovateľa a klinického psychológa Franka Tallisa (1958) Nevyliečiteľný romantik a iné znepokojivé odhalenia. V  knihe takto čudesne odpovedajú na jeho otázky obaja z manželskej dvojice, ktorú k nemu na terapiu poslal všeobecný lekár s podozrením na domáce násilie. 

Po niekoľkých sedeniach plných vágnych vyjadrení na akúkoľvek otázku musí však Tallis terapiu neúspešne ukončiť. Nielenže nie je schopný nijako týmto dvom pomôcť, on z ich vyjadrení ani nedokáže prísť na to, aký je vlastne medzi nimi problém a či vôbec nejaký je. V každom prípade vyzerajú, že sa celkom nepravdepodobne našli dve spriaznené duše, aspoň teda čo sa štýlu vyjadrovania týka. 

Na tejto knihe skutočných príbehov z ordinácie je najsympatickejšia práve táto priznaná bezmocnosť autora a psychoterapeuta v jednej osobe. Jeho kniha v mnohom pripomína kráľa tohto psychopopového žánru Irvina D. Yaloma, ktorý na príbehoch klientov zo svojej psychoterapeutickej praxe približuje rôzne problémy, s ktorými sa ľudia vo svojich životoch boria. No v niečom sa výrazne líšia. Yalom si vypestoval auru neomylného vševeda a neohrozeného bádateľa v zákutiach ľudskej mysle, ktorý napokon svojim klientom vždy pomôže, takmer vždy príde na to, v čom väzí ich problém a ako ho riešiť. 

Tallis ukazuje realistickejšiu tvár terapie, plnú chýb, slepých uličiek a prerušených sedení, keď netušíme, prečo to pacient ukončil, ani ako nakoniec dopadol. Ukazuje, že psychika človeka je oveľa komplikovanejšia a v terapii neplatí, že ak tento postup pomohol jednému, pomôže aj inému, hoci majú rovnakú diagnózu.