Básnik ulice Šimpe Ondruš: Láska nie je slovo a o šťastie v živote nejde

neviem, či si si to už niekedy uvedomil, no s trochou zveličenia sa dá povedať, že si vlastne verejne činná osoba v tom najpravejšom slova zmysle. Možno ťa stretnúť na ulici, v kaviarni, na festivale alebo na trhu, kde na starom písacom stroji píšeš okoloidúcim básne na počkanie. Ako ti vôbec napadlo vziať poéziu nadrzovku medzi ľudí?

Dávnejšie som čítal rozhovor ešte z deväťdesiatych rokov s neznámym slovenským básnikom. Hovoril o tom, ako sa literatúra uzavrela do slonovinovej veže, špeciálne lyrika. Stretnúť spisovateľa na ulici? To je ako pochopiť kvantovú teóriu, takmer nemožné. Zapísalo sa mi to kdesi do zadného mozgu.

kam až siahajú tvoje prvé autorské dotyky s poéziou?

Siahajú až k môjmu starému otcovi. Šimon Ondruš bol etymológ a poniektorí si ho pamätajú ako kráľa slov. Okrem archeológie, vzniku a vývinu slovotvorby miloval poéziu. Až teraz si uvedomujem, aké vzácne bolo vyrastať v jeho prítomnosti. Som dieťa, sme vo výťahu a ja sa ho pýtam: „Dedo, dedo, môžem zmačknúť?“ A on mi odpovedá: „Tam je mačka, že sa to mačká? Skús to radšej stlačiť.“ Na čo som mu zas ja povedal: „Dedo a tam je tlačiareň?“ Mám pocit, že tým výťahom ideme dodnes. Paradoxne, zo slovenčiny som nikdy nemal jednotku a moje diktáty boli jedno červené more pokropené slzami.

ukázal si starému otcovi niekedy svoje básne?

Raz dal ručne písané texty z môjho prehistorického obdobia posúdiť svojmu priateľovi, kritikovi. Ten uznal, že nie som talent, no zároveň dodal, že básnikmi sa ľudia stávajú. Neskôr, na sklonku života, som dedovi priniesol aj pár sonetov. Začítal sa, unavený a chorý. Odrazu sa nahlas ozval a v očiach mu zaiskrilo: „Krížom krážom kríži kráľa krížovkárov. To je fantastické.“ (Smiech.) 

čo by na tvoju tvorbu povedal dnes?

(Ticho.) Šimko, nože, tu mi podpíš knihu, nech viem, ako sa volám.

spomínaš si ešte na svoju prvotinu?

Láska plodí dobroty. / Dobro ja – dobro ty. To bolo prvé naozajstné a zrozumiteľné. Písmo ma však sprevádza odmalička, za ten čas zápisky rastú a rastú. Sú o hľadaní seba, bez ohľadu na literárnu kvalitu. Často sa mi stáva, že hodinu píšem len o tom, čím žijem, a potom zo mňa vypadnú tri slová, ktoré použijem.

„Možno to vyznie pateticky, no skúsme žiť viac poéziou. “

kedy si s básňami vyšiel medzi ľudí po prvý raz?

Bolo to cez zimu pred šiestimi rokmi. Urobil som si výpisky z celého množstva zápiskov a niektoré z nich prepisoval písacím strojom na papierové kartičky. Potom som ich anonyme rozdával po kaviarňach, náhodným okoloidúcim, na ulici alebo zakladal do kníh v kníhkupectvách. Neskôr ma Illah van Oijen vyzvala, aby som prišiel na Dobrý trh a naživo vo verejnom priestore tvoril verše na želanie. Výzvu som prijal, ihneď som pocítil, že toto je cesta a dodnes je to pre mňa taká podivuhodná rebélia.

ako sa tvoria básne na ulici?

Človek sa akoby vylodí u mňa na ostrove. Privítam ho rozhovorom, k básni spolu nájdeme tri slová, ale tie niekedy ani nemusia byť. Následne sa pustím do písania, do ktorého sa snažím zapájať celé svoje ja – myšlienky, pocity, vnemy. Trvá to zhruba dvanásť minút, a potom vznikne báseň na mieru. Treba povedať, že postupne záujem rástol, a tak som vyzval mojich bratov v slove, aby sa ku mne pridali. Tak vznikol Tvorlístok, ktorý dnes tvoria Tomáš Hudák, Michal Baláž a Matúš Oparty.

tvoja instantná poézia založená na niekoľkých hrajúcich sa slovách už niekoľko rokov koluje aj slovenským Facebookom či Instagramom. Sú sociálne siete tvojou ďalšou ulicou?

Spočiatku som sa uverejňovaniu veršov na internete bránil, pretože mi záležalo na reálnom kontakte s človekom a fyzickej prítomnosti v bratislavských uliciach či kaviarňach. Lenže potom som odišiel žiť do Prahy. Chcel som ostať v kontakte so Slovenskom a začal som uverejňovať texty na stránke Slovník cudzích snov. Dnes si uvedomujem, že sociálne siete umožnili mnohým ľuďom vstúpiť na dráhu – smiešne povedané – ekologického básnictva, čo je v dnešnej dobe iba dobre. Požehnané to časy, v ktorých sa ľudia učia vnímať poéziu a rodia sa noví básnici.