marc Chagall vedel snívať – to bola jeho devíza. A vedel snívať ako nikto.
Či už to bolo spôsobené ruským prostredím, alebo židovskou kultúrou premiešanou s ruským pravoslávím, Chagall si vytvoril veľmi citlivý prístup k bežným ľudským trampotám. Jeho obrazy majú aj radostné odtiene, no neraz je v nich prítomný aj poriadny kus melanchólie. Spomedzi všetkých si vyberám jeden, síce menej známy, no – zdá sa mi – že dôležitý, lebo vysvetľuje veľa z motívov jeho tvorby. Ráchelin hrob (Le tombeau de Rachel) z roku 1966.
smútok, smútok!
V roku 1922 napísal Marc Chagall autobiografiu Môj život (v češtine vyšla v roku 2013). V týchto spomienkach na svoje detstvo a umelecké začiatky sa dočítame aj o tom, ako navštevoval cintorín, kam chodieval napríklad na hrob svojej matky. Viac než o nej hovoriť, chcel by Chagall plakať. Tak o tom píše. Prichádzal, utekal na cintorín, aby sa tam mohol vyplakať, tam totiž videl, „ako sa tá rieka vzďaľuje“. Rieka spomienok, rieka existencie, ktorá sa už nevráti.
„Obraz vykresľuje hrob a smútok, no hýri farebnosťou, ktorá vzbudzuje nádej a oslavu života. “
No Chagall v jednom okamihu napíše aj toto: „Takáto je moja duša. Tu ma hľadajte, tu som. To tu nájdete moje obrazy, tu som sa zrodil. Smútok, smútok!“ Toto vraví umelec o svojej tvorbe a my mu nemáme prečo neveriť. Minulosť, ktorá odišla, to je preňho veľká téma, alebo aspoň veľká inšpirácia. Ráchelin hrob je toho ukážkou, ak už nie dôkazom.
Na obraze plnom zelene vidíme vznášať sa ženu v bielom odeve, hrobku, holubicu so sedemramenným svietnikom a ležiaceho muža s kozľaťom. Obraz v prvom pláne odkazuje na jedno z najznámejších posvätných židovských miest.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.