Skrotil som svoj zrak

alberto Giacometti je – podobne ako mnoho iných umelcov – človekom, ktorého nie je ľahké zaradiť do niektorého z umeleckých prúdov 20. storočia. V rokoch 1926 až 1929 ho vidíme koketovať s kubizmom, no ten podľa neho nakoniec zrušil umelecké diela tým, že v galérii stačilo vystaviť nejaké predmety, umelecké diela už vraj nebolo treba tvoriť. Ďalších zhruba päť rokov ho nájdeme v očarení surrealizmom, no tvorba bez modelu, len spamäti, ho prestala baviť a on sa vrátil k sochám a maľbe s pózujúcim modelom pred sebou. Giacometti si hľadá svoju polohu. Chce niečo vyjadriť, tak teda hľadá spôsoby, ako to urobiť. A nájde ich.

dlhý, predlhý nos

Keď prejdete funkcionalistickými sklenými dverami na treťom poschodí Veľtržného paláca v Prahe, ocitnete sa vo vybielenom svete. Na takto bielom pozadí v galerijnom priestore vynikne aj ten najmenší artefakt. Galéria je vtedy ako čisté plátno, z ktorého vzniká krok za krokom obraz.

Retrospektívna výstava s jednoduchým názvom Alberto Giacometti sa začína prvými dielami z mladých rokov, kde umelcovi slúžili ako modely najmä jeho bratia: Bruno a Diego. Diego ostane preňho modelom do konca života, Giacometti ho zobrazí skutočne veľakrát.

Čochvíľa sa však návštevník pristaví pri buste, ktorá vyzerá takmer ako Pinocchio. Hlava muža s obrovským, dlhým nosom. Tak sa to dielo aj volá: Nos. Bronzová hlava je z roku 1947 a visí v akejsi kovovej klietke-ráme na bavlnenej šnúrke. To, čo by sa zdalo smiešne, skrýva za sebou tragickejší príbeh.

V roku 1921 sa stal Giacometti svedkom náhleho úmrtia holandského štátneho archivára Pietra van Meursa, s ktorým sa vybral na horský výlet do Tirolska. Van Meurs bol podľa neho príjemný, inteligentný a dobrý človek, Giacometti ho poznal aj z iných svojich mladíckych ciest po Taliansku. Van Meursovo úmrtie prišlo náhle a polícia Giacomettiho dokonca aj zatkla pre podozrenie z vraždy spoločníka. Prepustili ho síce, no van Meursova absurdná smrť sa ho hlboko dotkla a sám umelec o nej hovoril ako o najdôležitejšom medzníku vo svojom živote. Myšlienka na túto smrť prenasledovala dvadsaťročného Alberta ešte dlho a trvalo mu, kým bol schopný o nej triezvejšie hovoriť.

„Giacomettiho tvorba sa v jeho vrcholnom období premieňa na hru približovania sa a vzďaľovania sa od objektu.“

Keď vtedy stál pri posteli zomierajúceho van Meursa (ešte aj jeho meno odkazovalo na smrť), zazdalo sa Giacomettimu, akoby nos umierajúceho začal náhle rásť. „Veľmi ťažko dýchal,“ spomínal si neskôr umelec, „a jeho líca sa postupne prepadali dovnútra“. Muž strácal tvár, ktorú čoraz viac nahrádzal iba jeho dlhý nos. Tak vznikol Nos z roku 1947 – pre niekoho je možno humorný, na iného pôsobí desivo; je výsmechom, no ak už, tak výsmechom vrhnutým do tváre smrti.

Rok pred dokončením Nosa posiela Giacometti do ženevského časopisu o umení Labyrinthe text Sen, sfinga a smrť T. Text sa začína takto: „Vyľakal som sa, keď som zbadal pri nohách postele obrovského hnedého chlpatého pavúka; vlákno, na ktorom visel, sa tiahlo k sieti napnutej presne nad mojim vankúšom. ‚Nie, nie!‘ vykríkol som, ‚takúto hrozbu v noci nad hlavou, to neznesiem, zabite ho, zabite ho,‘ a do svojich slov som vložil všetok odpor, ktorý som cítil pri predstave, že by som to mal urobiť ja sám, či už vo sne, alebo v bdelom stave.“ 

Bol to iba sen, hoci po prebudení mal Giacometti dočinenia s iným, tentoraz už reálnym pavúkom, ktorý bol vraj ešte obludnejší. Na celom tomto arachnofobickom rozprávaní nezaujme ani tak hrozivý pavúk, ale tiahnuce sa pavučinové vlákno. Giacomettiho nočnou morou bolo čokoľvek natiahnuté. A tú nočnú moru sa dalo premôcť len tým, že sa stane tvorivým námetom.