predstave si semienko, ktoré sa zachytí na betónovej ploche a aj napriek nehostinným podmienkam na tom mieste vyrastie tráva. Život vždy zvíťazí. Podobný je aj príbeh legendárnej skupiny The Plastic People of The Universe.
V čase najtvrdšej normalizácie, čiže v 70. a 80. rokoch, bola ich hudba zakázaná. Jej členovia boli vystavení psychickému a fyzickému nátlaku. Dnes je absolútne nepredstaviteľné, koľko si toho museli pre hudbu vytrpieť. Aj napriek týmto nepriaznivým podmienkam dokázali tvoriť, nahrávať albumy a dokonca, ak to šlo, aj koncertovať.
Skupina je úzko spojená so vznikom Charty ´77 a českým disentom, ale Plastici neboli v prvom rade politickou kapelou. Oni chceli v prvom rade hrať. Už v tom čase ich tvorba bola výsostne aktuálna, porovnateľná s vtedajšou svetovou progresívnou scénou.
Keďže pôsobili za železnou oponou, dostala ich hudba ešte väčší punc originality. Plastici hrajú európske blues, napísali o nich americkí kritici.
„Album zahrali naživo iba raz v marci 1981 v Kerhaticiach. Koncert sa uskutočnil iba preto, že sa kapele podarilo eštebákov okabátiť. “
Plastici sa vracajú na Slovensko so svojím symfonickým programom Co znamená vésti koně, ktorý u nás premiérovali na tohtoročnej Pohode. Tentoraz ho odohrajú v stredu 11. septembra v rámci festivalu Konvergencie v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Je to už tretí projekt, na ktorom sa Plastici spojili so symfonickým orchestrom.
Co znamená vésti koně nahrali v časoch najtvrdšej normalizácie, keď už boli možnosti kapely veľmi oklieštené.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.