Svetonázor Stračina

mohli by sme použiť aj myšlienkovú skratku a nazvať Svetozára Stračinu slovenským Morriconem. To by si však tento náš výnimočný hudobný skladateľ nezaslúžil, pretože dnes už sa veľkohubými nálepkami ako slovenský Mozart, Tolstoj či Paganini označuje kdekto. Radšej spomeňme na úvod historku o tom, ako sa títo dvaja skvelí skladatelia filmovej hudby stretli v jednom nahrávacom štúdiu.

Opisuje to v knihe Mariana Plavca Svetozár Stračina: Spomienky na hudobného skladateľa (Eurolitera 2010) režisér a cestovateľ Emil Fornay. V roku 1984 dokončoval film Jagavá púť Lhoce Šar. Stračina robil hudbu a práve ju zložito mixoval z množstva hudobných pásov naraz – ako bolo jeho zvykom, keď do zvukovej haly prišiel nemecký manažér s pánom v baloniaku. 

Bol to hudobný skladateľ, ktorý si osobne prišiel skontrolovať štúdio, kde sa mala nahrávať i jeho hudba. Predstavil sa ako Ennio Morricone. Chvíľu sa rozprávali a on požiadal Stračinu, či by mohol chvíľu zostať a sledovať ho pri práci. Stračina odmietol, že by ho to rušilo. Morricone s kolegiálnym pochopením odišiel zo štúdia, ale podľa technikov zostal pri kontrolnom okienku a vyše hodiny zanietene pozeral slučky a počúval hudobnú mixáž. Fajčil jednu cigaretu od druhej a bol vraj nadšený. Pri odchode ukázal Stračinovi prstami víťazné véčko.  

smutný mestský chlapec

Hoci Svetozár Stračina sa dnes vníma ako nespochybniteľná autorita v oblasti zbierania a spracovania tradičného hudobného prejavu, rozhodne nevyrastal so slovenskou ľudovou piesňou na perách. Narodil sa v roku 1940 v Turčianskom sv. Martine do remeselníckej rodiny. Otec bol písmomaliar, mama vyučená krajčírka. Žiaľ, na následky pôrodu zomrela a hoci bol v detstve obklopený veľkou milujúcou rodinou, túto traumu a  pocit viny si so sebou niesol celý život.

„Cudzím zápisom hudby neveril, dokonca ani Bartókovi či Plickovi. “

Vyrastal v Banskej Bystrici, od štyroch rokov hrával na akordeóne, v pätnástich odišiel do Bratislavy na Štátne konzervatórium študovať hru na akordeóne a kompozíciu. Odvtedy sa o seba staral sám. Pokiaľ ho nevyhodili, býval na legendárnom internáte v centre mesta, nazývanom „Pohrebák“, kde koexistovali šupkári a konzervatoristi. Stal sa neformálnym lídrom a niekde tam mu pre jeho široký kultúrny rozhľad prischla aj prezývka Svetonázor. 

Nespoliehal sa na to, čo ho naučia v škole, sám si zapĺňal biele miesta svojich neznalostí z kníh. Zamýšľal sa nad hudbou, nad podstatou tvorby a vôbec umením. Jeho kreativita bola rozpínavá, okrem hudby písal aforizmy, poviedky, kreslil, maľoval a postupne sa stával zberateľom výtvarných diel. Zlé jazyky hovorili, že ich od mladých výtvarníkov lacno nakupuje, a potom chce draho predať, ale on nič nepredával, v podstate svojich rovesníkov takto finančne podporoval. Jeho byt vyzeral ako galéria a múzeum v jednom. 

orchester za filmovým plátnom

Ako skladateľ začínal scénickou hudbou pre Divadlo poézie, Divadlo pantomímy Milana Sládka či Divadlo obrazov, neskôr, už počas štúdia na Katedre hudobnej vedy FiF UK, ktoré nedokončil, komponoval pre ďalšie divadlá, rozhlas, televíziu a film. Čo teoreticky premyslel, snažil sa použiť v praxi a čo sa naučil v praxi, snažil sa teoreticky domýšľať. 

V novom filme Pavla Barabáša Svetozár Stračina je použitý archívny záber, v ktorom spomína: „Keď som ako chlapec chodil do kina, myslel som si, že za tým plátnom sedí orchester a hrá, dokonca som si myslel, že hrá preto, aby podľa jeho hry natočili filmové obrázky. S kamarátmi som sa stavil, že to raz spravím, a vôbec som si neprestavoval, že to je taká ťažká práca.“ 

Nielen ťažká, ale aj monumentálne veľká. Vytvoril hudbu k viac ako 150 filmom, z toho bolo 78 celovečerných. Do jeho filmografie patria také nezabudnuteľné filmy ako Nevesta hôľ, Pacho, hybský zbojník, Noční jazdci či Alžbetin dvor.  V 70. a 80. rokoch komponoval hudbu až k desiatim filmom ročne. Vo svojej filmovej hudbe využíval zvuk celého orchestra, malé kombinácie nástrojov, obrovské množstvo bicích nástrojov a tiež netradičné prvky, ako sú píla, flexaton, rapkáče, vtáčie spevy, bunkoše.