Boh videl, že svetlo je dobré

druhý hraný celovečerný film režiséra a scenáristu Marka Škopa Nech je svetlo prichádza v rámci Projektu 100 do našich kín už ako snímka, ktorá výrazne zarezonovala. Tlieskalo sa jej na festivale v Karlových Varoch a Milan Ondrík si odtiaľ priniesol cenu za najlepší mužský herecký výkon. A čo je vzhľadom na obsah i tému filmu zvlášť zaujímavé, Nech je svetlo získalo aj Zvláštne uznanie ekumenickej poroty. Podobne, za najlepší herecký výkon, bol ocenený aj František Beleš na Dunav Film Feste v Srbsku a film je, respektíve bude aj slovenským kandidátom na Oscara. Teda, ak sa mu podarí preraziť do užších nominácií, v tej širšej, za Slovensko, už je. Mohlo by sa to podariť.

práca s filmovým jazykom nemá chybu 

Nech je svetlo je totiž skoro až objektívne dobrý, ba výborný film, ktorý z hľadiska toho, ako ukážkovo pracuje s filmovým jazykom, prakticky nemá chybu. Funguje scénosled, makrokompozícia a mikrokompozícia, subtílna, lyrizujúca kamera sa sústreďuje na to dôležité, ale nevyhýba sa ani dekoratívnemu snímaniu, ktoré nemá priamo naratívnu funkciu, ale buduje atmosféru. Komorne nádherný film, ktorému svedčí veľké filmové plátno, ale keďže ide o film – výpoveď, rovnako dobre môže fungovať v televízii. 

Už vo svojom hranom celovečernom debute Eva Nová Škop preukázal, že hoci je pôvodne a azda i naturelom dokumentarista (a nielen tak hocijaký – Iné svety, Osadné i krátkometrážna Slávnosť osamelej palmy patria k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku na pôde dokumentárneho filmu vzniklo), jeho mimoriadne silnou režisérskou stránkou je vedenie hercov. Nech je svetlo naozaj stojí predovšetkým na nich, na civilných neprehrávajúcich autentických služobníkov rozprávania, ktorým je cudzie akékoľvek exhibovanie a v tom filme akoby len prirodzene sú. Veríme im, veríme dokonca do tej miery, že môžeme zabudnúť na to, že videné je len akože – inscenovaný hraný film, nie naozaj.