Poetika vedenia Fedora Matejova

1

Neviem už presne, kedy prišiel Fedor Matejov do Literárnovedného ústavu. On sám o tom v čase konfesií na začiatku 90. rokov dnes už preklopeného 20. storočia v Osobnej anamnéze napísal, že v 80. rokoch mal „možnosť v bratislavskom Literárnovednom ústave SAV vďaka porozumeniu kolegov a podpore alebo aspoň tolerancii predstavených zaoberať sa ‚laboratórne‘, interpretačne slovenskou poéziou šesťdesiatych rokov“. Laboratórne zaoberanie sa poéziou bolo v príkrom rozpore s dobovou ideologizáciou literárnej vedy a bolo proti nej implicitnou formou protestu.

Fedor prišiel do ústavu okolo roku 1982 alebo 1983. Štúdiu „Báseň J. Ondruša Pamäť“ uverejnil v roku 1986 v zborníku Literárne rozhľady, ktorý bol prvým spolugeneračným vystúpením mladých literárnych vedkýň a vedcov. Nebolo to celkom jednoduché, lebo 70. a 80. roky sa vyhýbali ako čert krížu pojmom ako generácia, skupina či pluralita. V edičnej poznámke k svojej prvej monografii Lektúry (2005) datoval jej vznik jeseňou – zimou 1984. Tento okamih možno označiť vo Fedorovom živote za jeho momentum, bod obratu. 

2

Porozumenie kolegov a kolegýň možno prečítať ako vzťah mladých literárnych vedcov okolo Literárnovednej spoločnosti mladých, do ktorej patrili Libuša Vajdová, Eva Jenčíková, Marcela Mikulová, Maša Kusá, Zora Prušková, Jana Juráňová, Valér Mikula i Fedor Matejov. Takisto tam patril René Bílik a niekedy medzi nás prišiel aj Milan Šútovec. Stretávali sme sa, čítali si navzájom texty, pozývali na diskusie filozofov, sociológov, ekológov, ekonómov. Spomínam si na Petra Kresánka, Petra Tatára, Maňa Hubu, Fedora Gála, Martina Bútoru, no bolo ich viac. V roku 1988 sme sa zoskupili okolo Chmelových a Štrasserových Slovenských pohľadov. 

Bola to dobrá práca malého spoločenstva družnosti. Také obdobia sa nezvyknú opakovať. S našimi českými kolegami a priateľmi okolo Vladimíra Macuru sme usporiadali v roku 1987 konferenciu o civilizačných prechodoch. Nemysleli sme na politické prechody, ale za nás mysleli pracovníci komunistického aparátu, lebo vedeli lepšie než my, že veci sa začínajú filozoficky civilizačnými prechodmi a končia sa politicky spoločenskými zmenami. V roku 1989 sme sa pripravovali na konferenciu o dezintegrácii a reintegrácii českej a slovenskej literatúry, ktorá sa mala konať 13. novembra 1989, no zakázali nám ju priamo z ÚV KSS s odôvodnením, že do Moravian má prísť autobus plný českých disidentov na čele s Václavom Havlom a hotel Magnólia v Piešťanoch má obsadiť rakúska televízia a Barbara Coudenhove-Kalergi. O štyri dni sa začala spoločenská zmena, v ktorej žijeme už tridsať rokov v reintegrovanej, no ešte stále dezintegrovanej slovenskej literatúre.

V tom čase sa Fedor Matejov v príspevku Nacionalizmus a kresťanstvo vymedzil proti kresťanskému nacionalizmu rovnako ako proti účelovému liberalizmu, ktorý nahradil „posledné veci človeka“ „výmennou hodnotou“.