Pád do Poeströmu

môj Edgar Allan Poe je predovšetkým Poe Pádu do Maelströmu, krátkej poviedky, ktorú americký spisovateľ napísal v máji 1841. Ako sa zdôveril krátko po jej uverejnení doktorovi Josephovi Evansovi Snodgrassovi, nebol s ňou dvakrát spokojný: „Pokiaľ ide o Maelström, lichotíte mi. Dokončil som ho v rýchlosti, a záver je preto nedokonalý. Ako celok to nie je dobré a ani spolovice také populárne ako Vraždy v ulici Morgue.“ A napriek tomu sa stal Pád do Maelströmu jednou z najlepších poviedok, aké Poe napísal. 

Iste, rád som od neho čítal aj všetko ostatné (Čierny kocúr, Zlatý skarabeus, Pád domu Usherovcov, Vraždy v ulici Morgue, Príhody Arthura Gordona Pyma) vrátane jeho básní (áno, aj presláveného Havrana či menej známej, zato silnej Annabel-Lee). No poviedka o prudkom vodnom víre pre mňa napriek tomu ostáva určujúcim dielom Poeovho písania. Prečo?

hlbina a pravda pod vodami

Pád do Maelströmu sa začína citátom, ktorý Poe pripisuje britskému filozofovi 17. storočia a kňazovi Josephovi Glenvillovi, členovi britskej Kráľovskej spoločnosti. Ten v roku 1661 napísal a vydal knihu The Vanity of Dogmatizing (Márnosť dogmatizovania), v ktorej okrem iného tvrdí aj toto: „Vieme len veľmi málo o hlbinách poznania, tým však nijako nechceme ospravedlňovať povrchných a lenivých bádateľov. Démokritos mal svoju studnicu, βάθος (bathos), a pravda v nej nedokázala plávať. Po povrchu sa vznáša iba nepotrebná pena, no perlu pokryla masa vôd.“ Grécke slovo βάθος označuje hlbinu a antický atomista Démokritos to slovo naozaj použil, keď povedal, že „v skutočnosti nevieme nič, lebo pravda je v hlbine.“  

„Prehovorme teda o hlbinách. To slovo malo v dejinách západného myslenia svoje stále miesto a vždy sa spájalo s nejakým nepreniknuteľným tajomstvom.“

Marcus Tullius Cicero tú vetu neskôr parafrázoval, keď odvolávajúc sa na Démokrita napísal, že príroda zastrčila pravdu hlboko pod povrch. Glenvill si to vysvetľoval tým, že pravda je vzácna a ťažká a kým sa k nej dostaneme, musíme sa prebrodiť rozsiahlymi nánosmi povrchných pravdepodobností a klamných domnienok. 

Až po tomto drobnom úvode má zmysel odcitovať motto, ktoré Glenvillovi pripísal Poe na začiatku svojej poviedky: „Cesty Božie tak v Prírode, ako aj v činoch jeho Prozreteľnosti nie sú ako naše cesty; a ani modely, ktoré zostavujeme, nemožno nijako prirovnávať k nezmernosti, hĺbke a nepreskúmateľnosti Jeho diel, ktoré obsahujú hlbiny ohromnejšie, než bola Démokritova studnica.“ Nuž a – ako vraví stará legenda – Démokritova studnica nebola iba hlboká; bola bezodná.

Prehovorme teda o hlbinách. To slovo malo v dejinách západného myslenia svoje stále miesto a vždy sa spájalo s nejakým nepreniknuteľným alebo aspoň ťažko dostupným tajomstvom. Gnostici v ranokresťanských časoch takto pomenúvali nedostupnú najvyššiu oblasť akejsi božskej reality, ku ktorej telesní ľudia nemajú nijaký prístup. 

V tejto Hlbine prebýva ich vzdialený a neznámy boh, prípadne on sám touto Hlbinou aj je. Keď bude krátko nato svätý Augustín hovoriť o svojom, tentoraz už ortodoxnom kresťanskom Bohu, povie o ňom, že je intimior intimo meo (hlbší než moje najhlbšie hĺbky). Tomáš Akvinský o mene tohto Boha v Sume teologickej napíše, že sa zvykne označovať aj ako pelagus substantiæ infinitum (nezmerné more podstaty).