začalo sa to v roku 1988, keď sa mi do rúk konečne dostal prácne vymodlikaný, požičaný album od skupiny Iron Maiden nazvaný Piece of Mind. Krásne elpéčko so znepokojivým obalom, na ktorom maidenovský maskot„Eddie“, zápasí s reťazami a zvieracou kazajkou v čalúnenej cele nejakého anonymného blázinca budúcnosti.
Ja som sa v komunizme cítila podobne, spútaná absurdnými pravidlami a požiadavkami režimu, ktorý sa navonok tváril mäkko, no v skutočnosti bol čalúnenou celou. Steny diktatúry mohli navonok pôsobiť ako pohodlné miesto pre dopad, ak narazíte. V skutočnosti to bolo väzenie. Hudba Iron Maiden a mnohých podobných kapiel mi pomáhala prežiť, umožňovala mi aspoň pubertálne rebelovať a dať vzbure rámec energických tónov. Pomáhala mi vybojovať desiatky osobných bitiek proti pocitu nezmyselnosti.
Na tomto konkrétnom albume bola aj skladba To Tame a Land. Jej text odkazoval na zvláštny svet, planétu s názvom Duna, na nejaký záhadný „gom džabár“, na meno Muad'Dib. Opantala ma gradáciou a burcujúcim finále – áno, v puberte som mala najradšej hudbu s patrične dramatickými postupmi.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.