druhá polovica 80. rokov bola na Západe obdobím veľkého optimizmu. Vplyv Sovietskeho zväzu sa rúcal a s ním sa rúcal aj socializmus, ktorý komunistická superveľmoc pomáhala zavádzať v rôznych kútoch našej planéty. Pod dojmom triumfálneho víťazstva amerického liberalizmu nad sovietskou totalitnou mašinériou napísal politológ Francis Fukuyama v roku 1989 svoju legendárnu esej Koniec dejín? (The End of History?).
Liberálna demokracia podľa neho po svojom víťazstve definitívne preukázala, že je najlepším spoločenským systémom, ktorý napriek ojedinelým kritickým hlasom dobre fungoval a dlhé desaťročia produkoval hospodársky rast aj blahobyt celej spoločnosti.
„Naša spoločnosť je predsa založená na individualizme, ktorý je pre liberalizmus morálnym aj politickým imperatívom.“
Dnes sa nám to už môže zdať ako pomerne naivné tvrdenie, ale táto krátka esej vystrelila Fukuyamu medzi najväčšie intelektuálne hviezdy svojej doby. Neprešlo však veľa rokov, a musel svoju tézu modifikovať, doplniť a napokon takmer celkom odvrhnúť. Za najnovší dôkaz stúpajúceho pesimizmu u autora „konca dejín“ môžeme považovať aj jeho poslednú knihu nazvanú Identita, kde sa zaoberá čoraz aktuálnejšou problematikou identitárnej politiky v západných demokraciách.
bez dôstojnosti
Fukuyama sa vo svojej novej knihe zamýšľa, prečo formovanie politických preferencií u ľudí spravidla už nezávisí od ich postoja k ekonomickým otázkam. V poslednom čase totiž na Západe zažívame zvláštny posun od racionality k iracionalite – od chladného zvažovania finančnej výhodnosti k výberu politikov na základe našich emócií. Podľa Fukuyamu je prirodzeným dôsledkom podobnej zmeny voľba rôznych populistických lídrov, ktorí svojmu elektorátu nesľubujú ani tak ekonomickú prosperitu, ako skôr identitárne (národné, náboženské, rasové) zadosťučinenie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.