Ukazovať a odkazovať

prvýkrát som si to naplno uvedomil v Louisiana Museum of Modern Art v dánskom Humlebæku asi 35 kilometrov severne od Kodane. Ale nemusíme ísť tak ďaleko. Sochári tvoria u nás spoločenstvo družnosti stretávajúce sa na sympóziách v Lučenci-Kalinove, v Ružbachoch, ale aj na sympóziu Can v Istanbule. A aj teraz, na výstave Anny Horváthovej Hlinený objekt-subjekt + kresba, maľba v bratislavskej Galérii Statua v spodnej časti Pálffyho paláca na Zámockej ulici, dominovali priatelia a trubka Milana Belana. 

prst na ústach v jaskynnej temnote

Možno je to náhoda, ale oblúk keramickej tvorby Anny Horváthovej sa dá vyznačiť sochami slnečného pozdravu či slnečnej modlitby Surja Namaskar z roku 1989 a jej aktuálnou jaskynnou výstavou v Galérii Statua. Juraj Mojžiš charakterizoval tento galerijný priestor s odhalenými tehlami, valivou klenbou a intervenciami do starého muriva, či v rôznej výške oblúkovito riešenými vstupmi na tri „podlažia“, ako prvú výzvu Anne Horváthovej. Môžeme si ho predstaviť aj ako Platónovu jaskyňu a potom je legitímny výraz odtlačkom duše, ktorý použili Juraj Mojžiš aj kurátorka výstavy Xénia Letttrichová.

Spôsobom Anny Horváthovej je ukazovať a odkazovať. Na obraz, sochu, inštaláciu či objekt. Horváthová nehovorí, má ako Marián Mudroch prst na ústach. Ukazuje, vytvára nové korešpondencie a série, zoskupuje a preskupuje. Na zemi, na stenách, v jaskynnej temnote, pred vstupom do jaskyne, na jej troch podlažiach, nad kamenným základom, ale aj vo výklenku s otvoreným výhľadom na vonkajší svet. 

Pomenúva. Názvy na popiskách sú prosté: Priestor, Stopy, Záznamy, Pasce, Listy, Krabice, Schránky, Straty a nálezy, Úžitky, dlaňovky. A ďalej Herbáre, Ryby, Spriaznené svety. Potom sú to hovoriace mená Talaš, Milučký, Dědeček. Niekedy sú vecné, inokedy ironické. A zároveň sú tajomstvami. Mýtickými a mysticky mnohovýznamovými. Prepájajú kolektívne mýty a individuálne archeológie. Surja Namaskar. Chronos. Terra. Saturn (Satura). Labyrint. Niekedy – ako v čapkovskom názve Čintamani – spájajú každodennú profánnosť so sakrálnosťou, často skrytou v cudzom slove. Bechynský brook vyzerá exoticky, ale je obyčajným bechynským potokom Horváthovej detstva, ktorý získal v novom životnom čase a priestore exotický nádych. Jej názvy sú šiboletmi, heslami, poznávacími znameniami jej individuálnej životnej archeológie a kolektívnej kultúrnej pamäti.