KNIHA | Marion Poschmannová: Borovicové ostrovy | Paseka 2019 | ●●●●●

Nemecká autorka nominovaná na Medzinárodnú Man Bookerovu cenu. A k tomu lákavá anotácia – nemeckému profesorovi Gilbertovi, ktorý sa venuje štúdiu fúzov, sa sníva, že ho jeho manželka podvádza, tak sa zbalí a odletí prvým lietadlom najďalej, ako sa len dá. Do Tokia. To už musí naozaj niečo byť! A aj je, máloktorá kniha dokáže tak zaujímavo spojiť filozofiu s humorom, roadmovie s pokojným premýšľaním. Gilbert sa po stretnutí s mladým samovrahom Josuom rozhodne vydať na mýtické Borovicové ostrovy, jedno z tých magických miest, kde môžu byť aj samovraždy krásne. Inšpiruje ho podobná cesta legendárneho básnika Bašóa Macua a jeho haiku. Číta si ich a postupne skúša skladať aj svoje. Snaží sa nimi zachytiť okamihy, ktoré práve prežíva, a sú to často bizarné situácie, napríklad známy les samovrahov Aokigahara plný odpadkov, ale aj prekvapenie z kultúrnych odlišností či momenty krásy na nečakaných miestach. Vďaka čistému autorkinmu štýlu, jeho ľahkosti aj vrstveniu situačných momentov s Gilbertovými a Josuovými spomienkami, sa bizarná roadmovie mení na filozofické hľadanie podstaty života, jeho zmyslu, (ne)naplnených nádejí a túžob. „Cestovní průvodce po Borovicových ostrovech má popisovat trasu, která k nim vede. Vnější trasu lze vysvětlit rychle. Člověk nastoupí do vlaku a je tam. Rozhodující otázka ale zní, vede tato trasa k fenoménu japonských černých borovic i niterně, že tedy člověk nakonec borovice skutečně uvidí?“ píše Gilbert v jednom zo svojich listov manželke. Inak povedané, aj cesta môže byť cieľ a v prípade tejto knihy je to cesta, ktorú sa oplatí podniknúť.

KNIHA | Sasha Batthyany: Čo to má spoločné so mnou? | Absynt 2019 | ●●●●●

Je táto reportáž súčasťou či výstupom z psychoterapie, ktorú podstúpil jej autor? Alebo je psychoterapia vodidlom na preskúmanie tragických dejín jednej rodiny? Vina za dávne udalosti sa vpísala hlboko do psychiky švajčiarskeho novinára Sashu Batthyanyho. Pochádza z maďarského šľachtického rodu Batthyányovcov, do ktorého ešte pred vojnou vstúpila nemecká grófka Margit Thyssen s jej záľubou v poľovačkách a obdivom k nacizmu. Teta Margit bola prítomná pri masakri v rakúskom Rechnitzi, kde zahynulo takmer dvesto Židov. Ona sa v tom čase zabávala. Alebo urobila aj viac? Upútavka v knihe hovorí, že ona je hlavná postava reportáže. Nemyslím si to. Hlavné postavy sú tri: Sasha, jeho stará mama Maritta a jej židovská priateľka z detstva Agnes. Sasha sa prehrabáva v denníkoch Maritty a Agnes; sú písané v tom istom čase, raz z pohľadu ženy, ktorá ostala žiť v Maďarsku, druhýkrát z koncentráka v Auschwitzi. Maritta vedela, ako skončili Agnesini rodičia, Agnes nie. Maritta v denníku napíše, že aspoň Mandlovcov (Agnesiných rodičov) sme mohli zachrániť. A táto veta je pre Sashu kľúčová: niesol v sebe neistý pocit viny a nechápal, odkiaľ sa vzal. Sashova „rodina krtov“ sa po vojne presťahovala do Švajčiarska, lebo tam sa dalo „ľahšie zbaviť záťaže minulosti“. Až na to, že aj úzkostlivo utajované príbehy sa potichu a nenápadne vpisujú do pamäti potomkov. 

KNIHA | Zdeněk Bardon: Bačkorový astronom | Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo | ●●●●●

Zdeněk Bardon je v rámci amatérskej astronómie legendou. Priamo vo svojej záhrade v Rasoškách má vlastné, plne robotizované observatórium. Jeho fotografie publikovali NASA, ESO, BBC, ZEISS, Česká televízia, aj časopis Kozmos. V roku 2018 mu Európske južné observatórium udelilo titul Photo Ambassador ESO. Je aj zakladateľom súťaže Česká astrofotografia mesiaca. Jeho cesta k amatérskej astronómii sa začala v roku 1973 článkom v časopise ABC Mladých technikov, ktorý obsahoval návod, ako si na kolene postaviť ďalekohľad. V knihe si okrem iného spomína na to, že sklíčko naň si vyrobil z babičkiných okuliarov. Kniha obsahuje desiatky fotografií vesmírnych telies, hmlovín, observatórií či ďalekohľadov. Napríklad aj veľkého binokulárneho ďalekohľadu LBT umiestneného na Mount Graham v juhovýchodnej Arizone, ku ktorému do knihy pridal aj schému konštrukcie. Bardon rád inšpiruje a aj táto kniha má za cieľ inšpirovať tých, ktorí by sa fotografovaniu vesmíru a vesmírnych telies chceli venovať intenzívnejšie. V závere knihy je popis vybavenia a techniky, ktoré by boli najvhodnejšie pre začiatočníkov aj pre pokročilejších, či postup krokov, ktoré zabezpečia napríklad pekné fotografie dráhy hviezd. V závere však Bardon astronomických nadšencov aj varuje a dodáva: „Koníček je od toho, aby peníze spotřebovával a ne je vydělával.“ Knihu pokrstil na festivale Astrofilm astronóm Pavol Rapavý. Počas krstu, na ktorom bol Zdeněk Bardon v papučiach, sa kniha vypredala a ďalšie sú určené až na jej uvedenie pre české publikum 16. novembra v Hradci Králové.