rok 2019 je rokom výročí. Nielen 30. výročia pádu komunizmu, ale aj februárového odchodu sovietskych vojsk z Afganistanu. Aj od neho nás delí tridsať rokov. Nech sú už komentáre a interpretácie príčin a dôsledkov tohto deväť rokov trvajúceho konfliktu akékoľvek, za pozornosť stojí spôsob, ako sa k tomuto výročiu postavili ruskí filmoví a televízni tvorcovia. Ak by niekto očakával nezaujímavú nacionalistickú propagandu, je na omyle, aj keď podľa niektorých informácií pripravuje Duma rezolúciu, v ktorej chce odsúdenie invázie odvolať s poukazom na dohodu o priateľstve a spolupráci s afganskou stranou, uzavretú pred vpádom v roku 1979.
stereotypy príbehov z 2. svetovej vojny
Kontext ruských celovečerných filmov o Afganistane je široký a rôznorodý, mapujúci nielen bojové pole, ale i spoločenské dôsledky konfliktu. Vznikajú hneď začiatkom 90. rokov a do značnej miery kopírujú schémy a stereotypy vytvorené v príbehoch z druhej svetovej vojny. Po filme Afganský zlom (1991) Vladimíra Bortka sa výraznejšie presadil i na zahraničných filmových fórach napríklad film Pešavarský valčík (1994) Kazacha Timura Bekmambetova, dnes hollywoodskej režisérskej hviezdy (Wanted s Angelinou Jolie, Ben Hur alebo Abraham Lincoln: lovec upírov). Rozpráva o zajateckom tábore pre sovietskych vojakov v pakistanskom Pešavare. Na inšpekciu tam prichádza britský doktor a francúzsky reportér vo chvíli, keď sa týraní zajatci snažia dostať von z podzemného väzenia.
Diváckym hitom bola i 9. rota (2005), film Fjodora Bondarčuka, ktorý si prijateľne poradil s realizmom príbehu aj s jeho komerčným apelom. V tematických zoznamoch obvykle chýba skvelý film Moslim (1995) režiséra Vladimíra Chotinenka o bývalom zajatcovi Nikolajovi Ivanovovi (Jevgenij Mironov), ktorý sa po siedmich rokoch vracia domov, do malej dedinky na Volge, ako moslim. Za tento film si režisér odniesol cenu za najlepšiu réžiu na MFF Karlove vary.
veci stojace vyššie ako patriotizmus
Aj keď sa filmy známeho ruského režiséra Pavla Lungina do slovenskej distribúcie nikdy nedostali, takmer každý z nich sa u nás objavil vo festivalovej alebo televíznej ponuke. Upútal už svojím debutom Taxi blues (1990) a vynikajúcim filmom Ostrov (2006). Lungin žije striedavo v Paríži a v Moskve, čo je síce zreteľný znak kozmopolitnej odpútanosti od mocenského tlaku, jednako však podpísal podporu prezidentovi Putinovi po anexii Krymu. Jeho najnovší film Bratstvo (2019), natočený podľa knihy vojnového veterána, rozviedčika Nikolaja Kovaľjova, zobrazuje okolnosti sovietskeho odchodu z Afganistanu spôsobom, ktorý v istých kruhoch nevzbudil nadšenie.
Plánovaná premiéra sa mala odohrať 9. mája tohto roku, v deň venovaný oslavám víťazstva v 2. svetovej vojne. Tento sviatok má v Rusku punc nedotknuteľnosti a najvyššej úcty. Po premietaní na Ministerstve kultúry sa minister Vladimír Medinský rozhodol presunúť premiéru na 10. mája. V okolí moskovského kina Okťjabr sa však v tento deň pre opravy uzavreli prístupové cesty a sála ostala údajne poloprázdna. Na film sa zosypala kritika za to, že vojaci a ich velenie sú v ňom zobrazení ako spodina, zlodeji a alkoholici, ktorí len škodili. Iniciovali ju členovia Dumy, ale i zástupcovia veteránskych zväzov. Na obranu filmu sa však postavil moskovský metropolita Ilarion, časť veteránov i politikov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.