Od Evy po Evu

jej založenie (1959) malo viac kultúrnopolitický než umelecký motív. Banská Bystrica bola v pomerne bohatej československej divadelnej sieti päťdesiatych rokov jediným krajským sídlom bez profesionálnej scény. Existujúce činoherné Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene sa teda z rozhodnutia Zboru povereníkov rozšírilo o spevoherný súbor sídliaci v banskobystrickom Národnom dome, čím sa tridsaťtisícová Banská Bystrica stala jedným z najmenších európskych miest s vlastnou operou. Na jej čelo sa postavil skúsený organizátor divadelného života František Rell, inak sa súbor formoval takmer výlučne z mladých slovenských i českých umelcov. 

v Bystrici fajka, v Žiline tabak 

Nové divadlo vstúpilo do života v neutešených podmienkach, ale zato s vervou a nadšením. Oboje najmä v prvých sezónach veľmi potrebovalo. Platy boli žalostne nízke, bytová situácia katastrofálna, predpísaný zájazdový režim vyčerpávajúci. V domovskom Národnom dome sa uvádzali týždenne tri predstavenia, s ďalšími súbor cestoval za divákmi do miest stredného i západného Slovenska, kde hrával v nedivadelných priestoroch bez šatní a ďalšieho potrebného zázemia. Psychicky i fyzicky náročný kočovný život mal za následok veľkú, ťažko riešiteľnú personálnu fluktuáciu. V Banskej Bystrici totiž v tom čase nebola umelecká škola, z ktorej by sa dali čerpať potrebné kádre – stredoslovenské konzervatórium vzniklo v roku 1951 v Žiline a tá sa ho logicky nechcela vzdať. „V jednom meste fajka, v druhom tabak,“ zaglosoval režisér Václav Věžník. Napriek tomu, že regionálne divadlo odchovancov konzervatórií a Vysokej školy múzických umení príliš nelákalo, našli sa takí, čo uprednostnili „brúsenie profesionálnych ostrôh“ v Banskej Bystrici pred márnym krúžením okolo SND. Ako napríklad koloratúrna sopranistka Edita Gruberová, ktorá sa po učňovských sezónach v DJGT (1968 – 1970) rozbehla rovno v ústrety žiarivej svetovej kariére.