Osamelí bojovníci slovenského džezrocku

ľudia mu hovoria, že je najlepším gitaristom na území bývalého Československa. Fero Griglák však takú pochvalu nerád počúva. „Mám v sebe pokoru, stále sa je čo učiť,“ hovorí tichým hlasom hudobník, ktorého hra na gitare je stále čistá, elegantná a najmä krásna, ako sa môžeme presvedčiť aj na novej radovej platni Fermaty Blumentálske blues. Od svojho vzniku v roku 1972 skupina prekonala odchody dôležitých členov, zmeny hudobných štýlov, ale aj tragické udalosti. S novým albumom opísala veľký oblúk, ktorý sa kedysi začal práve v okolí bratislavského Blumentálu. 

konkurz na gitaristu

Fermata bude vždy dieťaťom dvoch hudobníkov, ktorých cesty sa stretli v dnes už neexistujúcej bratislavskej pivárni Stein. Griglák práve odišiel zo skupiny Collegium Musicum, s ktorou len krátko predtým nahral legendárny album Konvergencie. Griglák bol zázračné dieťa slovenskej popmusic. Už ako 16 - ročný bol členom skupiny Prúdy, kde prispel aj vlastnými skladbami. O rok na to ho Prúdom „ukradol“ Marián Varga.

„Bol som mladý a urážlivý. Isté fóry, ktoré Fedor Frešo na mňa hádzal, som zle znášal. Povedal som Mariánovi, že to ďalej nejde a odišiel som,“ spomína dnes hudobník, ktorý trpel tým, že v kapele nemal dostatok priestoru. Už vtedy sa pohrával s myšlienkou, že postaví skupinu na sólovej gitare. Na začiatku 70. rokov sa objavil John McLaughlin s Mahavishnu Orchestra alebo Santana, to bola cesta, ktorou sa chcel uberať. „Dopočul som sa, že Tomáš Berka zháňa gitaristu pre svoju novú skupinu. Je to neuveriteľné, ale musel som robiť konkurz. Skúšali v Rači, Tomáš sedel s technikom v sále, vyšiel som na pódium s gitarou, postavil som sa pred nich a začal som hrať. Tomáš zhodnotil, že môže byť,“ smeje sa gitarista.

„Fermata mala šťastie, že hrala inštrumentálnu hudbu a normalizácia sa jej až tak nedotkla.“

Tomáš Berka hral vtedy v koncertnej skupine Ex We Five, ktorá sa mu začala rozpadať po tom, čo si gitarista a bubeník odišli zarobiť do západonemeckých barov. A tak hľadal niekoho, kto by naplnil jeho víziu náročnej inštrumentálnej kapely s vlastnou tvorbou, čomu sa už dlhšie intenzívne venoval. Už ho nebavili štandardné beatové pesničky, lákali ho nové progresívne štýly, ktoré sa v hudbe začali objavovať v počiatku sedemdesiatych rokov. Po Griglákovi pribral bubeníka - vtedy 15 ročného Paľa Kozmu a basistu Laca Lučeniča a Fermata bola na svete. Griglák hovorí, že veľa ľudí zaškatuľkovalo Fermatu ako džezrockovú skupinu, ale oni sa vždy cítili rockermi: „Skôr by som povedal, že sme hrali fusion. Tomáš šiel viac do džezu, ale ja som bol vychovaný na klasickej hudbe, aj preto som zapadol do skupiny Collegium Musicum. Od piatich rokov som hral na klavíri. Dokonca sme v rámci Fermaty spravili jeden prehrešok, keď sme nacvičili Mendelssohna-Bartholdyho, aj to malo na koncertoch úspech, ale povedali sme si, že artrockovou cestou ísť nechceme.“

Berka s Griglákom vytvorili silný skladateľský a hráčsky tandem. Podľa hudobného publicistu Mariána Jaslovského hra oboch protagonistov tvorila prirodzený kontrast a napätie. „Griglákov nezničiteľný zmysel pre melódiu, obrovská dravosť, spevný tón, technická brilancia a neopakovateľná osobitosť posúvala Fermatu k rockovému mantinelu. Prístup Tomáša Berku bol skôr racionálnejší, svojím zmyslom pre exaktnú konštrukciu a nepravidelné metrá viedol Fermatu na územie džezrocku v tradičnom význame. Fermatu nazval dobový článok v českom časopise Melodie ‚osamělí rváči slovenského džezrocku‘ a je to vcelku výstižné. Takýto sound u nás nikto nemal.“ 

Prvá polovica 70. rokov nepredstavovala pre našich rockerov šťastné obdobie. Československo si postupne privykalo na plazivú normalizáciu, ktorá sa týkala aj kreatívnych hudobníkov. Berka hovorí, že tí, čo sa v tých časoch chceli profesionálne živiť hudbou, museli hrať „sračky“ a sprevádzali spevákov popmusic. Ďalší kapitulovali a odišli hrať do barov na Západe – čo bolo ešte horšie. A tí, ktorí chceli hrať rock, mohli pôsobiť výlučne na amatérskej báze.

Fermata mala šťastie, že hrala inštrumentálnu hudbu a normalizácia sa jej až tak nedotkla. Džezrock bol vtedy tak trochu priechodný žáner. „Boli tam nejaké obmedzenia, najmä pre náš divoký výzor, ale my sme nezažili nejaké prílišné zákazy,“ hovorí Griglák a Tomáš Berka dodáva: „Komunisti nás nechali žiť. Nedokázali vyhodnotiť, čo to vlastne hráme. Nevedeli nás zaškatuľkovať, tak usúdili, že keď nespievame, tak môže byť. Feri bol už hviezda z Collegium Musicum, vybavil, aby nás Slovkoncert zobral pod svoje krídla a začali sme koncertovať. Nasledovala viac ako tisícka koncertov.“