niežeby mal Houellebecq ambíciu písať o Slovákoch či o Stredoeurópanoch – také drobnodelenia sa v jeho románe nevyskytujú. Jeho hrdina – tridsaťročný dobre zarábajúci „ajťák“ bez vzťahov, bez ambícií, bez radostí a tým pádom, paradoxne, aj bez starostí – nemá meno úplne príznačne. Vystupuje ako anonymný komentátor ľudstva, disponuje takmer „božským“ odstupom a na ľudské hmýrenie sa pozerá z univerzálneho odstupu.
No tento bezmenný rozprávač vie osobito zachytiť sivotu, blbú náladu, akú v tomto regióne mnohí dôverne poznáme. Je nám tým blízky? Ťažko povedať. Ale rozhodne je tým pre nás poučný. A ešte mnohým iným.
selektívna pamäť pochovala auto
Rozprávač na začiatku príbehu príde o auto – v podstate si ho zabudne, jeho pamäť, tak či onak selektívna, mu odmietne prezradiť, kde ho zaparkoval. Ale strata motorového vozidla, ktoré je – alebo vraj je – ikonou a statusovým symbolom, ho vôbec nezarmúti. Naopak, ako keby skôr nahrala jeho rozpoloženiu a túžbe okrajovať zo svojej existencie všetko nepodstatné. A dopracovať sa k tomu podstatnému.
Strata auta je tak pre rozprávača a aj čitateľa nádejou – dovoľuje dúfať, že už bude nasledovať pátranie po podstate, niečom konečne hodnotnom.
Pátranie skutočne nasleduje. Rozprávač sa dokonca vyberá na púť v štýle road movie, ale nie autom, lež vlakom. Cestuje s kolegom, ktorý by mal byť jeho protipólom, akýmsi Sanchom Panzom. Kolega má meno, volá sa Rafael Tisserand, ale inak nemá skoro nič: je to extrémne škaredý, ešte nie celkom tridsaťročný panic, ktorý však nezlomil nad svojím ľúbostným životom palicu. Uznáva síce, že by sa panictva mohol striasť aj v nejakom tom erotickom salóne, ale nejde mu do hlavy, prečo by musel takto rezignovať – ako hovorí, „viem, že niektorí chlapi majú to isté zadarmo a ešte s láskou. Preto to stále skúšam...“ Rafael sa usiluje zviesť takmer každú ženu, ktorá sa v jeho blízkosti vyskytne – a zakaždým neúspešne. Jeho trápenie sleduje rozprávač. Občas smutne, občas s pobavením, ale neraz s netajeným uspokojením: smolné eskapády kolegu mu totiž iba potvrdzujú jeho vlastnú rafinovanú teóriu sexuality: že v oblasti sexuality, osobitne po sexuálnej revolúcii, platia zákony voľného trhu. Bez regulácie, súdi rozprávač, sú potom ľudia na sexuálnom trhu odsúdení buď na víťazstvo, alebo na prehru. A tí, ktorí prehrávajú, sú presne tí škaredí, ničím nezaujímaví, ba odpudiví – ako Rafael Tisserand.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.