Kniha Mitanova

slovenský spisovateľ Dušan Mitana nám pred svojou dobrovoľnou smrťou zanechal svoje posledné autobiografické dielo: Nezvestný. Nezvestný je niekto stratený, hľadaný, ten, o kom nemáme nijakú správu, zvesť. Celkom prirodzene budeme nezvestného z názvu Mitanovej knižky stotožňovať s autorom samotným. No Mitana si to zároveň zariadil – vedome či nevedome – tak, že je trochu zvláštnym nezvestným. Zvesť o svojom živote si totiž sám spísal a zanechal ju pre nás ako odkaz. A zo všetkého najviac by chcel, aby to bola zvesť radostná. Taká bude len sotva, pocítime skôr trpkú príchuť tohto podivného evanjelia.

písanie ako skladanie?

Mitanova kniha aj je, aj nie je prózou. Časť textov predstavujú krátke literárne útvary, napríklad poviedky alebo zápisky z denníkov. Sú písané skutočne s dôvtipom a keby v nich autor pokračoval, mohli by tvoriť základ pre dobrý román. No Mitana v písaní rýchlo ustane, nepokračuje, prestupuje na inú koľaj. Buď poviedku vystrieda nejaká ďalšia, alebo čítame za sebou sériu rozhovorov, ktoré so spisovateľom viedli iní a ktoré vyšli v rôznych slovenských periodikách. Mitana v poslednej knihe totiž čoraz menej píše a radšej skladá mozaiku svojho vlastného života.

Nezvestný je koláž zložená z úlomkov slov, ktoré on sám kedysi vyslovil. Vnorený do peripetií vlastného života nám Mitana ukazuje seba. Akoby chcel povedať: takto som žil, takto som uvažoval, takto som písal, takto som veril, takto som sa rozhodol vziať do rúk svoju existenciu. Zo všetkých týchto úkonov mu najlepšie išlo to písanie, na ktoré ku koncu rezignuje. Čítam jeho knihu a pred očami mám obraz starca, ktorý si prezerá staré fotografie a snaží sa nájsť sám seba, seba strateného, seba nezvestného. Zvesť, ktorú nám odkazuje, je zvesťou o človeku, ktorý sa hľadá. Možno sa mu v tom aj darí, ale len v zúfalých úkonoch sebameditácie.

Čitateľ poslednej Mitanovej knihy sa nemusí namáhať, aby postrehol, ako často sa v knihe objaví zmienka o samovražde a nutkavom premýšľaní o nej, pričom sa spája s úvahami o šťastí a radosti zo života – aj preto sa prvá časť knihy volá Znamenia. Druhou témou, ktorá sa akosi vtieravo opakuje, sú premýšľania o viere, o veľmi svojráznom type náboženského života. Mitana verí, no tvrdí, že nie hocičomu. Zrejme by to mohla byť aj pravda, len tá jeho veľmi netypická viera sa rozplýva v presvedčeniach, ktoré pôsobia eklekticky, keď dokopy spája rôzne typy náboženských vyznaní. Mitana by sa azda zdráhal, bránil by sa, že mu nijaká čudná ezoterika nie je vlastná. Mal by pravdu, nie je. Mitana nie je uzavretý sektár, ostáva otvorený viacerým cestám – aj tým bludným. Tvrdí, že nepatrí nijakej cirkvi, lebo tie sa vzdialili svojmu pôvodu. Nuž, ako každá inštitúcia na tomto svete, ktorá sa vyvíja a mení, však? Raz je to zmena k lepšiemu, raz k horšiemu; raz stúpa vyššie, inokedy klesá.