kde by bol Paolo Sorentino alebo Martin Scorsese, keby títo giganti svetového filmu nehltali diela Federica Felliniho? 20. januára si pripomíname sté výročie narodenia talianskeho režiséra, ktorého filmy boli odrazom jeho života a sveta navôkol. .týždeň oslovil štyroch filmových kritikov s otázkou, čo pre nich znamená tento legendárny taliansky filmár.
františek Gyarfáš: Upriamil pozornosť na seba
Taliansko, zničené fašizmom morálne aj fyzicky, ovládlo po vojne okúzlenie z neorealizmu. Po desaťročiach života v ideologických kulisách uvideli svet rozvrátený a skutočný. A nevedeli sa ho nabažiť.
Dvadsaťpäťročný Fellini nevytŕčal zo šíku Rosseliniho, de Sicu a ďalších. Aj on sa držal kánonu nového realizmu. Lenže realizmus nevydrží byť dlhodobo zmyslom príbehov. Záujem o život obyčajných ľudí sa postupne menil na manieru či javisko manželských komédií. V päťdesiatych rokoch sa najdôležitejší talianski tvorcovia začali zaoberať tým, čo ich trápilo najviac: bolestivým povojnovým existencializmom a oslobodzovaním sa z jeho pavučín.
V roku 1954 nakrútil Fellini neorealistické roadmovie Cesta, v ktorom však do takej hĺbky obnažil opustenú, tragickú ľudskosť navonok tupého komedianta Zampana, že po ňom už neorealizmus prestal byť možný. Zrodilo sa osobné, autorské, filozofické kino, v ktorého epicentre stáli štyria obrovskí talianski režiséri: Antonioni, Fellini, Pasolini a Visconti.
Iba Fellini však nasmeroval svoju pozornosť na seba. Stal sa témou svojich filmov, ich hrdinom, nositeľom úzkostí, strojcom zlyhaní. Marcello zo Sladkého života (1961), Guido z 8 a 1/2 (1963), alebo Federico z Ríma (1972) sú stelesnením Felliniho, rozorvaného medzi tvorbou, vierou, neverou a skúmaním zmyslu života.
Fellini ovládol šesťdesiate roky. Vo svojom zlatom období zrušil rozdiel medzi vysokým a nízkym. Stal sa miláčikom festivalov aj divákov. Na jeho formálne aj obsahovo náročné filmy stáli davy. Podobná synergia sa objavila azda len pri Kubrickovej 2001: Vesmírnej odysei (1968) či Antonioniho Zväčšenine (1966).
Felliniho majstrovstvo bolo založené na koláži, až živočíšne požívačnej, v ktorej bez varovania strieda najvážnejšie otázky o zmysle existencie s bujarou, renesančnou frivolnosťou a surreálnou snovosťou. Bol karnevalovo nesústredený; nešlo mu o silu príbehu, ale o cirkusovo pestrú záplavu spomienok a atrakcií. Temer pol storočia si nikto netrúfol pobrať sa v jeho stopách. Až Paolo Sorrentino v 2013 nabral odvahu zobraziť vo Veľkej nádhere mesto Rím, spojené navždy s Fellinim.
Fellini doviedol svoj jedinečný štýl do dokonalosti, vyčerpania aj úpadku. Môžeme ho zabudnúť v sieni slávy, a často sa to aj deje. Ale dá sa aj nasledovať: so súčasnými spomienkami, v dnešnom karnevale tragikomédie života. Bol by to felliniovský nový realizmus.
peter Nágel: Archanjel a arcidémon
„Niekedy mám pocit, že nakrúcam stále ten istý film.“ Autorom známej vety je „génius a šialenec“, „tragik a klaun“, „archanjel a arcidémon“, „bádateľ morálky a senzácie“. Prívlastky, ktoré skloňovali aj seriózne médiá v snahe postihnúť mimoriadnu originalitu nenapodobiteľného talianskeho filmového režiséra. Federico Fellini, napriek snahe viacerých nasledovníkov, ostáva nepostihnuteľným umelcom, ktorého význam a odkaz pre svetovú kinematografiu je trvácny, osobitý a nespochybniteľný.
Autor dvadsiatky celovečerných filmov, ktoré nesú nezameniteľnú pečať fascinujúcej a invenčnej režisérskej osobnosti, famózny rukopis hľadania ľudského šťastia a nádeje, ale aj autobiografickej snahy vymaniť sa spod vlastnej minulosti a individualistického prístupu k porozumeniu jedinečného ľudského osudu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.