spomínam si, že keď som prišiel prvýkrát do Artfora na začiatku 90. rokov, ocitol som sa v čarovnom svete. Prítmie, papagáj v klietke, uprostred miestnosti veľká diera a samozrejme lavice s úžasnými knihami a platňami. Zmenilo mi to život. Čo bolo predtým? Ako sa začal písať príbeh tohto kníhkupectva?
V druhej polovici 80. rokov som sa so svojou neskoršou ženou Jankou presťahoval zo Žiliny do Bratislavy. Tu sa vytvoril okruh priateľov, ktorý bol pre naše životy určujúci a platí to doteraz. Stretávali sme sa, rozprávali sa o živote aj politike, ale len čiastočne. Po škole som šiel na vojnu, čakali sme prvú dcéru Veronku a vrátili sme sa naspäť do Žiliny, kde nám rodičia pomohli s bytom, no zrazu sme si pripadali odtrhnutí. Pocítili sme, že vzťahy sú veľmi dôležité. Kamaráti nás v tom nenechali, chodili nás navštevovať, ale stále v nás rástla túžba vrátiť sa do Bratislavy, čo sa nám nakoniec podarilo. Bolo to v máji 1989.
čiže krátko pred revolúciou.
S kamarátmi sme pozerali filmy a založili sme klub čitateľov samizdatovej literatúry. Mali sme kontakty na rôzne zdroje samizdatových kníh a časopisov. Bola to však pomerne drahá záležitosť. Vyzbierali sme peniaze, kupovali knihy a požičiavali si ich medzi sebou. Po novembri ´89 nám prišlo úplne samozrejmé to robiť v širšom kruhu pre ľudí, ktorých nepoznáme a radi im otvoríme nové svety. Od začiatku sme sa snažili nájsť nejaký fyzický aj mentálny priestor na to, aby sme vytvorili širšiu komunitu. Tak vznikla organizácia Artforum na ulici Červenej armády č. 7. Najprv sme mali otvorené len nejaké dni po niekoľko hodín, potom sme už boli otvorení každý deň. Robili sme to popri práci, ale keďže sme to chceli robiť poriadne, musel sa nájsť niekto, kto by sa tomu venoval naplno. Padlo to na mňa.
čím si sa vtedy živil?
Pracoval som vo výpočtovom stredisku na Gymnáziu Juraja Hronca. Staral som sa o počítače. Vyštudoval som totiž elektrotechnickú vysokú školu. Dal som výpoveď a založil som si živnosť.
ak si spomínaš na porevolučné časy?
Bolo to hektické, ale vtedy nám to tak neprišlo. Žili sme naplno a žili sme príležitosťami, ktoré sa zrazu vynorili. Nerobili sme nič výnimočné. Vedeli sme, že existuje vydavateľstvo Odeon, ktoré robí dobré knihy alebo že vychádza časopis Vokno. Šli sme za nimi, stretli sme sa so skvelými ľuďmi, dohodli sme sa a tovar doniesli do Bratislavy. Ťažšie bolo sa v tom zorientovať. To, že ide o obchod a podnikanie, mi došlo až po niekoľkých rokoch (smiech). Doteraz platí, že v knižnej branži robia v drvivej väčšine výborní ľudia. Za tých tridsať rokov sa vyskytlo len zopár podvodníkov alebo ľudí, korí nemajú ku knihám naozajstný vzťah. V začiatkoch bola veľká naivita, ale keďže na druhej strane boli ľudia, ktorí ti chceli pomôcť, tak všetko šlo veľmi dobre.
čo sa stalo s papagájom?
Uletel. Patril Alešovi Krátkemu. Venoval ho svojej frajerke Zuzke, ale dar nikdy neprijala, tak skončil v kníhkupectve. Večer si tam lietal, nebolo to úplne najlepšie, lebo škodil knihám. Niekto vtedy nechal otvorené okno (smiech).
kníhkupectvo sa neskôr presťahovalo na Koziu, kde je dodnes. Vtedy sme trochu frflali, že stratilo undergroundového ducha, ale nakoniec sme si zvykli.
Keď sme sa chceli posunúť ďalej a robiť veci lepšie, museli sme sa vymaniť z priestorov. Budova bola určená na demoláciu, za komunistov tam mala byť stanica metra. Aj ju napokon zbúrali.
artforum bolo zároveň bolo okno do českej kultúry. Ako ste brali rozpad Československa a ako rozdelenie dopadlo na kníhkupectvo?
Bol som vždy za Československo, aj keď si myslím, že bolo správne, že sa obe krajiny osamostatnili. Prahu som bral ako hlavné mesto. Keď sme sa rozdelili, prišlo mi to ako veľký nezmysel a krok dozadu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.