Erazmova vojna

nedávno sa mi dostal do rúk český preklad útlej knižky renesančného humanistu Erazma Rotterdamského (1467 – 1536). Na to, aká krátka je to kniha, má celkom dlhý názov: Užitočná rozprava o vedení vojny s Turkami s výkladom žalmu 28. Kniha je napísaná ako list právnikovi Johannovi Rinckovi a vznikla v roku 1530, krátko po bitke pri Moháči v roku 1526. Slávu si vtedy odniesli Turci a uhorské vojská na čele s kráľom Ľudovítom II. Jagelovským sa utopili v krvi. Teda, aby sme boli presní, kráľ Ľudovít II. sa utopil v rieke, keď pri úteku z bojiska spadol z koňa rovno do vody. Bitka, o ktorej sa vraví, že bola bodkou za stredovekom, bola však aj počiatkom konca tureckej invázie, no na tú si musela Európa ešte nejaké to storočie počkať. Rozpínavosť Osmanskej ríše v tom období bola taká mohutná, že si Európania nevyhnutne kládli otázku, či je toto zánik západnej civilizácie a ako sa na tento zvrat dejín vôbec pripraviť. Základná otázka bola jasná: podvoliť sa alebo bojovať?

vek reformácie

Nebolo to prvýkrát – a hneď dodajme, že ani posledný –, čo si Európa podobnou existenčnou krízou prešla. Spomeňme len strach posledných ľudí rímskej civilizácie, keď videli zo severu prichádzať germánske kmene, ktoré sa ukazovali ako životaschopnejšie, hoci nijaký občan Rímskej ríše by im nepovedal inak než barbari. Ako vtedy videli budúcnosť Európy ľudia ako svätý Augustín? Videli zánik a rozpad. A sčasti aj mali pravdu, no aj sa mýlili. Rím postupne zanikol, no Európa ostala – zmenená, iná, no novým spôsobom kultúrne silná.

Na konci stredoveku sa odohrala podobná kríza a tentoraz Germánov, Frankov či Vikingov vystriedali Turci, ktorých invázia sa nezaobišla bez prelievania krvi, plienenia, znásilňovania a všeobecného ničenia. Toto všetko sa odohrávalo v čase, keď Európa zažívala intelektuálny a kultúrny rozkvet. No spolu s ním rozkvitli aj nežiaduce javy: nespútaná svetská a cirkevná moc, korupcia, nespravodlivosť, ba až zákernosť. Západný svet sa dovolával reformy, a to, čo sa mu dostalo, bola reformácia.

Kľúčovou postavou, ktorá významne určovala diskurz tých čias, nebol len Martin Luther, ale ešte viac Erazmus Rotterdamský, muž takých osobnostných a intelektuálnych kvalít, aké by sme mu závideli ešte aj dnes. To Erazmus bol skutočným spúšťačom reformného úsilia, ktoré volalo po zmene v postojoch a najmä po zmene postoja cirkvi. A keď napokon došlo na Lutherovu reformáciu, sám Erazmus do nového projektu nešiel. Jeho predstava o reforme európskeho človeka bola iná, lebo iný bol aj základný rámec, z ktorého jeho myslenie vyrastalo. Klišé, že dejiny sa uberali inými cestami, tu neplatí. Erazma a jeho vplyv reformácia nepotopila, ostal jedným z najväčších humanistov, ktorí otvorili dvere renesancii.