Škľabošky Mareka Ormandíka

keď v roku 2005 vydal Daniel Ryba knihu Polčas rozpadu, ktorá mapovala dovtedajšiu tvorbu Mareka Ormandíka, napísal som v časopise Ostium o jeho tvárach toto: „Zlieva sa, rozpadá sa – presne tak ako každá ľudská tvár, ktorej ešte prináleží život. Tváre Mareka Ormandíka sú totiž vždy nejako živé. Starnú, menia sa, tvária sa. Nie sú to nijaké presné reprodukcie ľudských tvárí. To by bolo abstraktné zachytenie na veľmi krátky expozičný čas. Ich rozochvenosť a roztrasenosť hovorí o zmene, o pohybe, o konkrétnej (narastajúcej) nepresnosti, ktorú nemožno zachytiť a poukázať na ňu: pozrite, tak to je on, tak to je ona. Ono to jednoducho nejde. Portrét sa usiluje aspoň čiastočne naskicovať nahliadanú tvár. Ale tá pred očami umelca mizne, neostáva takou, aká bola na začiatku. V tom je celá problematika tvárí, totiž že sú neuchopiteľné, s tvárou nemožno manipulovať, tvár nemožno nikomu ukradnúť, tvár nie je možné zvečniť. Ľudská tvár nám uniká.“

Odvtedy pozorujem Ormandíkove tváre už pätnásť rokov. Pribúdajú – a stále sa menia. Čo sa dá ešte o tých tvárach povedať, čo by sa už nepovedalo inak a lepšie? Akú vrstvu v nich odkryť, ktorá by už nebola opísaná a komentovaná? Stojím tak pred neľahkou úlohou.

oči, ústa, nos

Výstavu Ksicht v bratislavskej Galérii 19 a nedávno vydanú knihu z produkcie vydavateľstva Slovart Ormandík (2019) spája jedno meno: kurátor a autor Miroslav Haľák. Ten vo svojej knihe napísal, že Ormandík svojimi tvárami „otvorene demaskuje pokrytectvo, pretvárku aj prázdnotu prepožičaných identít. Grimasami znetvorených tvárí tak vystihuje antickú divadelnú koncepciu takzvanej persony, ktorej význam tkvie v splynutí masky s osobou, čo ju nosí... lebo maska je často tou jedinou tvárou, akou človek bez osobnosti disponuje.“

Persona je latinský preklad gréckeho slova prosópon, ktoré v minulosti skutočne označovalo masku, najmä tú divadelnú. No oba výrazy sa zároveň spájali s identitou konkrétneho človeka, na ktorého jeho maska upozorňovala. U Ormandíka by sme jeho tváre len sotva dokázali spojiť s konkrétnymi ľudskými bytosťami, no celkom jasne v nich vieme čítať konkrétne nálady a emócie. Vidíme v nich hnev, strach, nenávisť, ľahostajnosť, smútok, podlosť... No existujú uňho aj také, ktoré vyjadrujú pozitívnejšie gestá, hoci tie predošlé jeho tvorbe výrazne dominujú. Všetky tie tváre sú karikatúry, v ktorých sa zračí preexponovaná emócia. Napokon, tak Ormandík aj tvorí, necháva svoju ruku viesť aktuálne prežívaným pocitom, ktorý chce zachytiť na plátne.

SLOVARTMarek Ormandík: Modrá prosba, 2007. Uverejnené reprodukcie sú súčasťou novej monografie Ormandík, Slovart 2019. Výstava Ksicht v bratislavskej Galérii 19 potrvá do 1. marca 2020.

Pri jeho tvárach si okamžite spomeniem na portréty Alberta Giacomettiho a busty Franza Xaviera Messerschmidta. Giacomettiho tváre (nielen v maľbe, ale aj na jeho sochách) sú síce omnoho geometrickejšie, no uvoľnené ťahy štetcom či špachtľou a tiež dramatický tón je vlastný aj im. Messerschmidtove busty sú zas vyjadrením nevídaných grimás, ktoré takisto evokujú silný dôraz na zachytenie škeriacej sa emócie. Marek Ormandík akoby zmiešal vo svojej tvorbe diela oboch týchto umelcov a dodal im svojrázny vzhľad, ktorý sa stal doslova jeho rukopisnou značkou, takže si jeho tváre už môžete len ťažko pomýliť s inými. Sú čitateľné ako ormandíkovské. Typickými sa pre nich stali najmä tri prvky: oči, ústa a nos.

Oči, veľakrát nesúmerné, bývajú zatvorené obe alebo aspoň jedno z nich. Tvár s privretými viečkami vyzerá inak než tvár s vypúlenými očami, ktoré zízajú pred seba, neraz až prosebne. Nos zvykne byť rozšírený a stáva sa priam nozdrami, či doslova až prasacím rypákom. A nakoniec zuby: tie sú nielenže krivé a škaredé, ale akoby ani nedržali v ďasnách, pôsobia ako vykývané a často sú len zľahka naznačené. Tváram dodávajú formu lebiek, a tento dojem podporujú aj vyziabnuté lícne kosti a temená bez vlasov. No a lebka ako tvár je – povedzme si pravdu – maska nad maskami. Fascinovala umelcov oddávna, pretože na samú kosť obnažovala ľudskú existenciu. Zbavila ju nielen všetkých nadbytočných prímesí, ale aj mäsa. Veď napokon, smrtky a kostlivci sú aj jednou z obľúbených Ormandíkových tém.