Nebáť sa má zmysel

whisky, frontman kapely Slobodná Európa, mi na otázku, či sa nebojí lietať, totiž odpovedal takto: „Strach ťa len paralyzuje a spôsobí nešťastie tam, kde by za normálnych okolností k nijakému nešťastiu neprišlo! Treba mať rešpekt, no nie strach.“ 

Strach ničí jednotlivcov, komunity, ba i celé národy. Ustráchanými ľuďmi možno ľahko manipulovať. Slovenskému čitateľovi sa do rúk dostáva kniha Spoločnosť strachu. Jej autorom je nemecký sociológ Heinz Bude. Vo svojej práci publikovanej v nemčine v roku 2014 sa zaoberá fenoménom strachu vo viacerých oblastiach. 

z čoho pramení strach

Heinz Bude opisuje jednotlivca, jeho zápas so strachom v sebe, ale aj o seba. Veľmi dobre pomenúva strachy človeka, ktorý je súčasťou určitého spoločenstva. Všíma si tiež strachy rôznych spoločenských vrstiev, ale aj to, čo tie strachy generujú. Najbohatšia na štúdium je z tohto pohľadu stredná vrstva. Tá je v ostatnom čase vystavená veľkému tlaku a zmenám.  

Sociológ tvrdí, podobne ako iní autori, že strach je jedinou veličinou, na ktorej sa dokážu zhodnúť všetci, a to dokonca aj v dobe, keď sa všetky ostatné princípy stali relatívnymi. Uvádza príklad: „O strachu sa vie porozprávať moslimka s ateistkou aj liberálny cynik s vášnivým obhajcom ľudských práv.“ Vzápätí však dodáva, že: „Nikoho nemožno presvedčiť o tom, že jeho strach je neopodstatnený.“  Východisko vidí v tom, že strach protistrany treba akceptovať, a nie popierať.

Autor si všíma náladu v nemeckej spoločnosti. Hovorí o časoch povojnovej prosperity, keď vďaka tvrdej práci v kombinácii so šťastím (autor zohľadňuje faktor náhody) mohol človek získať pozície, ktoré považoval za zaslúžené. Heinz Bude poukazuje na to, že dnes síce platia získané, a nie prisúdené (zdedené) pozície, ale najmä mladí ľudia vnímajú rozvrstvenie spoločnosti ako pyramídové triedne usporiadanie, kde sú „prechody z nižšej do vyššej spoločenskej vrstvy nepravdepodobné“. Paradoxom je, že títo mladí veria, že môžu žiť život podľa svojich predstáv. V kapitole nazvanej Nespokojnosť s vlastným typom píše o ľuďoch, ktorí urobili kariéru a prekonali niekoľko spoločenských úrovní, no vždy budú v novej vrstve patriť len k „trpeným cudzincom“. Tak vzniká typ, ktorý je niekde na pomedzí: „nechce byť tam, kde je, ale ani tam, odkiaľ pochádza“. A takáto neukotvenosť generuje strach.