Pavel Vilikovský, majster presnej vety

spisovateľ Pavel Vilikovský sa do slovenskej literatúry zapísal takým spôsobom, že v jeho prípade môžeme bez zbytočného pátosu hovoriť o najvýznamnejšom súčasnom slovenskom prozaikovi. A neplatí to len o jeho vlastnej literárnej tvorbe, ale aj o vplyve, aký mal na iných – už etablovaných alebo ešte len začínajúcich – autorov. S jeho písaním sa spája tvrdenie, že bol majstrom presnej vety. Ako si naňho spomínajú jeho priatelia a tí, ktorých výrazne ovplyvnil?

ján Štrasser, básnik a prekladateľ

Keď som dávno-pradávno (ešte v roku 1964) začal študovať ruský a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, Pavel Vilikovský bol v poslednom ročníku anglistiky. O necelý rok nato sme sa spoznali a zblížili v redakcii časopisu Slovenské pohľady, kde Pavel ešte ako študent pracoval ako riadny redaktor a mňa tam prizvali ako... hm... vtedy sa tomu hovorilo brigádnik. Čítať korektúry, nosiť autorom ich redigované príspevky na kontrolu – nie, počítače ani e-mailová pošta ešte neboli. Môj rok v Slovenských pohľadoch bol pre budúceho redaktora dobrou školou a Pavel bol mojím skvelým učiteľom. Viac – bol mojím citlivým a vnímavým kamarátom.

Od roku 1970 sme takmer pätnásť rokov bývali v tom istom dome na Astrovej ulici, v tom istom vchode, ja na druhom, on na treťom poschodí. Nejeden večer som vyšliapal tých 16 schodov, čo nás delilo, zazvonil... A potom sme hlboko do noci sedeli v jeho pracovni a zhovárali sa o všetkom možnom, áno, aj o literatúre: Pavel mal za sebou úspešný debut Citová výchova v marci, bol excelentný prekladateľ z angličtiny... Dodnes počujem jeho hlas, cítim voňavý dym jeho fajky, na jazyku mám chuť jeho obligátneho čaju, počúvam džez z jeho kotúčového magnetofónu... Iste, občas som neodmietol ani pohárik svokrovice – unikátnej domácej pálenky z rôznych druhov ovocia, čo popadalo zo stromov v záhrade jeho svokrovcov. 

Veľmi som stál o to, urobiť s Pavlom Vilikovským knihu rozhovorov. Odmietol raz, druhý raz... Keď som sa ho pýtal na dôvod odmietania, odpovedal: „Ja nie som zaujímavý, nemám čo povedať.“ 

V tej odpovedi sa skrývalo jedno Ja Pavla Vilikovského – to, ktoré nestálo o to, pretŕčať sa pred očami sveta. O to hlbšie bolo to, čo povedal všetkým, čo o to stáli a stoja, vo svojich knihách. A o to viac bolí, že nám už nič nepovie, že nám ho navždy odviezol Krutý strojvodca...

rené Bílik, literárny vedec

Písal mi v ten pondelkový večer Peter Zajac, aby som mu poslal bibliografické údaje knihy, o ktorej sme sa zhovárali počas dňa. Napísal som a poslal. Približne o dvadsať minút mi prišlo od Petra poďakovanie a krátko predtým, než som tú jeho odpoveď „zavrel“, som si všimol, že je tam ešte čosi. Tak som sa k správe vrátil a stálo tam toto: „... práve som našiel na nejakej webovej stránke, že zomrel Paľo Vilikovský. Fuj!“ Tie zimomriavky z pondelkového večera o 22. hodine a 12. minúte mám aj teraz, keď píšem túto reflexiu. 

Paľa Vilikovského poznám od roku 1986. Nastúpil som do ašpirantúry v Literárnovednom ústave SAV, no už predtým som na odporúčanie môjho nitrianskeho učiteľa a neskoršieho kolegu a priateľa Pavla Plutka zašiel do redakcie časopisu Romboid – sídlila v suteréne vtedajšej budovy Zväzu slovenských spisovateľov na dnešnej Štefánikovej ulici –, aby som sa ponúkol na písanie recenzií. Paľo tam bol zástupcom šéfredaktora. Vtedy sme sa videli po prvý raz. Potom som do redakcie chodieval spolu s Igorom Otčenášom takmer pravidelne a bola tam vždy nesmierne príjemná atmosféra, chodili tam spisovatelia a kritici, ktorých sme obdivovali a ktorí nám dovolili, aby sme boli s nimi. A dokonca si s nami aj potykali. Tak ako Paľo.

Stretávali sme sa aj neskôr, napríklad v Klube spisovateľov, no aj na rozmanitých literárnych podujatiach. Po jednom z nich, tuším to bola budmerická konferencia o situácii slovenskej literatúry na konci osemdesiatych rokov, som viezol autom Paľa na vlak do Pezinka a cestou som mu spomenul našu domácu slivovicu, ktorú som mal od otca. Chcel ju ochutnať, a tak sme skončili u nás v byte a na stanicu som ho potom odprevádzal pešo. Mal som ho rád, aj keď, priznám sa, niektoré jeho prózy sa dosť dlho vzpierali môjmu čitateľskému porozumeniu a aj som sa s nimi natrápil. Úplne ma však dostala jeho posledná kniha RAJc je preč. Silný a nádherne vyrozprávaný autobiografický príbeh, ktorý by som na pozadí jeho starších kníh od neho veru neočakával. No a, pravdaže, Večne je zelený! Skvelá zábava a múdra irónia. Taká, ktorá spolu s riadnou dávkou sebairónie charakterizovala aj ľudské jadro Pavla Vilikovského. Je mi za ním smutno.

mila Haugová, poetka

Nostalgiu celej našej generácie vypísal Pavel Vilikovský vo svoje poslednej knihe RAJc je preč (titul je perfektný preklad názvu bluesovej skladby B. B. Kinga).

A teraz je preč aj on, majster slova, dokonalých viet a zaujímavých príbehov. Nech dáva svojim dielam akékoľvek názvy, vždy je to v podstate on. On, ktorého nikto nezaraďuje k písaniu autobiografickej prózy, je jej najväčším majstrom. 

Ešte som sa vnútorne nestotožnila s tým, že Pavel Vilikovský tu nie je. Nemôžem povedať, že naraz, lebo prvý taký znepokojivý pocit som mala pri poslednom stretnutí niekedy na jar 2019 v Červenom Rakovi, myslela som, že ho trápia rodinné problémy, ale čosi naznačil, že aj jeho samotného. 

Poslednýkrát som počula jeho hlas len v telefóne pred Vianocami a na moje veľké prekvapenie mi povedal o všetkých svojich telesných problémoch a aj o zmiznutí rukopisu z počítača... v hlave zasvietilo červené svetielko, niečo vážne sa deje, keď tak otvorene on, hermetik, hovorí o sebe...