fotografi zvyknú mať svoj vlastný rukopis. Vy sa pri fotografovaní riadite radami ostatných?
Na začiatku som sa nimi riadila určite, najmä o technologických otázkach. No čo sa týka témy fotenia, som veľmi háklivá, keď niekto hovorí druhému, čo má a ako má robiť. Neznášam, keď mi niekto hovorí, čo mám robiť, hoci sama by som najradšej celú rodinu ovládala a žila za nich.
Nemám rada ani to, keď mi niekto povie, že som vo svojej tvorbe veľmi produktívna, že by som mala už fotiť niečo iné. Každý umelec musí prežiť svoj vývin. V tvorbe preto počúvam len svoj názor. Keď už som pri fotení a niečo mi povie moja scénografka, že sa mám posunúť o dva kroky, lebo tam je niečo lepšie vidieť, odfotím aj to.
bolo to, že nemáte v obľube autority, dôvodom, prečo sa vám nepáčilo na strednej škole?
Po Škole úžitkového výtvarníctva som dostala kreatívnu krízu, odvtedy som ani nekreslila. Vtedy mi mama poradila, aby som išla radšej na archeológiu, keď ma baví história. Chcela som sa z Bratislavy vrátiť do Nitrianskeho kraja a tak som aj spravila. Bolo to veľa učenia, hoci to som vtedy chcela a po troch rokoch si ma to zase našlo.
vrátili ste sa ešte k maľovaniu?
Nie, no chcela by som si len tak pre seba niečo maľovať. Uvidíme, čo z toho bude.
vravíte, že každý umelec si musí prejsť vlastným vývinom. Vy ten svoj na sebe vidíte?
Swimming Pool bol môj manifest, fotila som amatérsky od roku 2010. Fotila som prírodu, neskôr portréty s výraznými emóciami. To ma prestalo baviť, veď prečo niečo umelo vyvolávať? Nechcela som divákovi podsúvať umelý pocit, a tak som to otočila úplne naopak. Na Swimming Pool som už nefotila tváre, ale širší priestor. Vsunula som človeka do architektúry tak, že ani jeden nevyčnieval. Bola to rovnováha.
a to je vaša práca od roku 2014.
Áno, nafotila som prvé štyri fotografie. Bol to môj manifest, vytvorila som svet, ktorý nazývam Futuro Retro, tak sa volá aj moja nová kniha. Je to koncept, ktorý zahŕňa všetky faktory mojej tvorby – je tu absencia emócií u modelov, stojace figuríny, priamy uhol záberu i minimalistická scéna s priam socialistickým nádychom. Vytváram si také sci-fi.
„Modely na fotografiách sú takto médiom, do ktorého sa môže divák vcítiť a vstúpiť vďaka tomu do atmosféry fotografie. Nie som tu na to, aby som mu podsúvala emócie, ktoré má cítiť. “
fotografie vo Futuro Retro pôsobia nadčasovo. To preto ten názov?
Je to spájanie nových prvkov s old school prvkami. Nie je to však nijaká rekonštrukcia fotiek z toho času, ale skôr symbióza dvoch časov.
no nebolo by ľahšie pre vtedy začínajúcu fotografku robiť rekonštrukciu starých fotiek?
Nechcem rekonštruovať niečo, čo už niekde na fotke je. Skôr si príbehy tvorím sama. Mám nápady, ako urobiť niečo novšie, čo ide zo mňa. Často fotím témy z môjho detstva, ktoré sú mi blízke. Čakárne, mäsiarstva v Slepčanoch, kam sme chodili s rodičmi.
je teda nostalgia hlavnou emóciou vašich fotiek?
Vo mne vyvoláva nostalgia smútok, že nevieme uchopiť čas. Nevieme si ho pretáčať, ja sa vyrovnávam s pominuteľnosťou takto.
no napriek nostalgii vaše fotografie nepôsobia smutne.
To pre ich koloristiku. Sú to síce pochmúrnejšie témy, no keď si predstavíte, že by som urobila tému u doktora s pochmúrnymi farbami ešte undergroundovejšie, tak by zmizol kontrast medzi témou a jej farebným vyhotovením.
vaša práca je plná kontrastov, na fotkách v mäsiarstve vidíme napríklad stáť malé dievčatko.
Dve kilá prasacích uší a dievčatko...
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.