trojica zostavovateľov – Veronika Marek Markovičová, Michaela Paštéková a Ján Viazanička – dali ešte minulý rok dokopy publikáciu s názvom døkument1. Okrem výberu z diel kľúčových slovenských fotografov obsahuje aj rozhovory a krátke texty o význame dokumentárnej fotografie v dnešných časoch. Základná otázka, ktorá sa vinie naprieč textami, znie: Čo spravili fotografi-dokumentaristi preto, aby ich práca a diela nezapadli v šume miliónov obrázkov, ktoré dnes vytvárajú vlastníci smartfónov a drahších či lacnejších fotoaparátov? A takisto: Čo dnes odlišuje dobrú dokumentárnu fotografiu od bežných fotiek?
Na prvú otázku odpovedajú zostavovatelia, ale aj oslovení umelci a kritici takmer jednoznačne. Dokumentárna fotografia sa podľa nich vymanila zo zajatia bežného dokumentovania tým, že stavila omnoho viac na výtvarnú stránku záberov, že viac pracuje s materiálom, že zachytáva ironizujúce posolstvo alebo že priamo ironizuje. Za dobrou dokumentárnou fotografiou vidieť vždy invenciu jej autora, hľadanie spôsobu, ako udalosť zachytiť inak než bežným spôsobom, ako docieliť, aby zaujala nielen obsahom, ale aj formou, svetlom, farebnosťou či kompozíciou, ktorá je nezvyčajná a neočakávaná.
„Fotografia vedie k povzdychu nad absurditou, nonsensom či tuposťou.“
Výborným príkladom sú Rómovia Šymona Klimana, ktorí sú zachytení nie v zablatených osadách, ale v najlepších šatách a v pozíciách temer pánskej morálky tých, ktorí nevyzerajú ako zapadnutá menšina, ale ako hotoví aristokrati. No rovnako vidieť podobné invenčné prvky aj na fotografiách Jána Viazaničku, napríklad keď odfotí zbúraný dom pod Tatrami, pričom pozostatky starej okachličkovanej kúpeľne splývajú s horami v pozadí, čím vyjadrujú neobvyklým spôsobom význam devastácie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.