Bubeníčka Karolína Uherčíková: Občas to musí byť nanič

jej otec je legendárny slovenský rockový gitarista Peci Uherčík. Od detstva sa pohybovala v jeho nahrávacom štúdiu. Stretala muzikantov, a vnímala ich podivuhodný svet. Nikto však na ňu nikdy v tom smere netlačil. Dal jej slobodu. Preto ju poburuje, ak „dnes štvorročné deti nútia rodičia do niečoho, lebo si chcú cez ne naplniť svoje nenaplnené ambície“.

ženská sila

Muzikantský gén však nejde poprieť, a tak Karolína hrávala na klavíri, učila sa hre na gitare, no zlom prišiel v momente, keď v štúdiu objavila biciu súpravu. Boli to legendárne staré Singerlandy. Zlákali ju svojou trblietavosťou, chytila sa ako osa na sladké. „Doslova ma k sebe pritiahli,“ vraví Karolína, „a ja som vedela, že som našla ten svoj správny hudobný nástroj. Bol tam vtedy Temo, ktorý hrá v Slobodnej Európe. Zahral pár akordov a kruh sa uzavrel.“ 

Niekto by mohol namietať, že bicie sú chlapská doména, ale Karolína nesúhlasí. Je teória, že muži majú silnejšie ego a musia si ho saturovať v muzike, a bicie sú na to ako stvorené. Ale ja som žena, no a podľa tejto teórie so silným egom. To, že hrá na bicích tak málo žien, je podľa Karolíny tým, že neprichádzajú do kontaktu s týmto hudobným nástrojom. „Ja som nemala na výber. Žila som medzi hudobnými nástrojmi, žiaden ma neobišiel.“ Ženy majú špecifický štýl, nie ženský, ale špecifický. Majú niečo navyše vo výraze. 

Karolína vníma fenomenálne hudobníčky známe v globálnom meradle. Hovorí o tom, že prvoradé je zvládnuť techniku, a potom pridať ten ženský element, „to tajomné, tú ženskú silu.“ Na otázku, či to nie je viac metafyzika ako hudba, odpovedá: „Ženská sila je reálny fenomén. Možno ma za to celý vedecký hyperracionálny svet odsúdi, no myslím si, že je to niečo veľmi hlboké, intímne, až spirituálne. Ťažko sa o tom hovorí, každý má na to iný výraz. Je to niečo, na čo sa ženy museli po dlhých storočiach adaptovať. Museli zlomiť kultúrne stereotypy, ktoré ich znevýhodňovali. Tento zápas formoval dušu aj ducha žien.“ 

Takáto ženská sila sa skumulovala v čisto ženskej kapele In:sane, v ktorej Karolína pôsobila. Ako s odstupom času vyhodnocuje, bol tam veľký pretlak ega a málo motivácie. Narazili na seba aj fenomény ako vytrvalosť, dravosť či priebojnosť, ktoré idú ruka v ruke, no nie všetky členky boli ochotné ísť v takom tempe. „Hovorím o ženskej sile, ale na druhej strane ešte v nás hlboko rezonuje, česť výnimkám, také to klasické, že žena nemusí byť priebojná, nemusí sa realizovať. Stačí aby bola pekná a chudá. Na každom rohu narazíš na takúto informáciu.“ 

Dnes pracuje v reklame a vie, že stereotypy o „bábikách“ sa dajú rúcať. „Môžeš provokovať prirodzenosťou. Predtým som pracovala v jednom babskom časopise, a to bolo neuveriteľné. Kočka mala o päť kíl viac a prosto už nebola vhodná na titulku. Keď áno, tak po extrémnych retušiach.“ Na otázku, či je feministka, odpovedá, že je za rovnosť príležitostí, no nevyštekne na chlapa za to, že jej otvorí dvere alebo zaplatí kávu. „Zdvorilosť nie je útok na moju sebestačnosť. Keď si ako žena vyrovnaná so svojou hodnotou, tak to neriešiš.“