Divadlo štiav

dlho som rozmýšľal, ako niečo napísať o tomto predstavení. Temperamenty aj sú, aj nie sú divadlom. Vlastne by to divadlo malo byť, pretože ho pripravili divadelníci, hrajú ho v divadle, režíroval ho divadelný režisér. A predsa je tento umelecký experiment nezvyčajným predstavením; od diváka vyžaduje viac, než len sa usadiť do sedadla a nechať na seba pôsobiť scénu, výjavy a herecké výkony.

Humorálna medicína alebo humorizmus – tak sa nazývala antická lekárska škola, ktorá svoje umenie zakladala na harmonickom vyvažovaní, „temperovaní“ telesných štiav (humores). Štyri známe šťavy našich tiel – krv, hlien, žltá žlč a čierna žlč – boli v galénovských časoch zodpovedné za naše fyzické i psychické zdravie a určovali aj našu povahu. Dnes je z toho už len historka v dejinách medicíny, no o veselých sangvinikoch, večne namrzených cholerikoch, ležérnych flegmatikoch a zadumaných melancholikoch hovoríme dodnes. V každom z nás je trochu z každého, no keď tie povahy v jednotlivcovi izolujeme a okrešeme na jedinú, stane sa z neho čosi zvláštne. A čo vznikne, keď vytvoríte spoločnosť takýchto zvláštnych úkazov?

téma, moja téma, len moja téma

V trnavskom Divadle Jána Palárika ešte v polovici decembra spustili projekt Andreja Kalinku Temperamenty. Aj ten sa, aspoň nepriamo, opiera o starú teóriu rímskeho lekára Claudia Galéna, no téma je už trochu iná. A práve toto – téma – je základnou otázkou celej hry. Mať tému a zaoberať sa ňou: neprestajne, donekonečna, utkvelo. Mať tému je ako mať chrobáka v hlave, ktorý vám v nej vŕta a vŕta a nedovolí vám vnímať iné spojitosti života. Je to ako začarovaný kruh, do ktorého sa človek so svojou fixnou témou zaplieta čoraz viac, takže cesta von sa stráca v hmlách. Čo s tým spravil Kalinka? A čo herci trnavského divadla?

Tak napríklad Tomáš Mosný začne so svojou replikou: „Rozhliadam sa. Nikdy som sa tu tak nerozhliadal, ani neviem prečo...“ Spočiatku vidíme pred sebou muža, ktorý prednáša akési hlboké filozofické posolstvo, no keď sa jeho slová začnú opakovať a keď ich vyslovuje čoraz emotívnejšie, tušíme, že je v nich zamotaný až na dreň.

Alebo Ingrida Baginová a jej „informácia“, že nám herci zaspievajú text fyzika a nobelistu Erwina Schrödingera, no z tohto textu nám nezahrajú a ani nám nepreložia „tú pointu, to gro celého“, zaspievajú len časť, úryvok, vlastne iba ten nepodstatný. Okej, poviete si. No potom sa „informácia“ zopakuje zas a ešte raz a tempo jej odovzdávania sa zrýchľuje a splýva s inými príbehmi, informáciami, dianím. Ak chcete vedieť, o čom ten Schrödingerov text je, „tak si to dohľadajte a preložte“. 

Alebo Silvia Soldanová – jej výkon bol miestami skutočne minimalistický, no zato neuveriteľne náročný. Predstavme si herečku so širokým úsmevom, ktorá všetkým ukazuje kamsi dozadu na imaginárny žltý list. Nič iné ju nezaujíma, nijaká iná téma pre ňu nie je taká kľúčová než jej donekonečna opakované: „Ten list! Vidíte? List. Žltý list.“ Prečo to pokladám za náročný výkon? Lebo keď toto zopakujete tridsaťkrát za sebou a pred vami sedia diváci, ktorí už prichádzajú o trpezlivosť, tak vydržať hrať svoju rolu ešte ďalších päť minút sa mne laikovi zdá byť takmer nezvládnuteľné.

Každý z hercov na javisku mal svoju tému, každý si riešil ten svoj „problém“. Individuálne, izolovane, separátne. Ako by len z toho mohla vzniknúť súhra?