holokaust, to neboli len vlaky plné našich spoluobčanov, ktorých sme v dobytčích vagónoch poslali do nacistických vyhladzovacích táborov. Holokaust, to neboli iba žlté hviezdy na kabátoch a prísne rasistické zákony, ale aj plné peňaženky arizátorov a zbabelý Otčenáš namiesto pomoci susedovi. Holokaust, to boli hodiny prežité v strachu, dni plné beznádeje, týždne poníženia a mesiace márnych prosieb o záchranu života.
Slovenský variant holokaustu, ako pripomína historik Ivan Kamenec, nebol iba tragédiou obetí, ale aj morálnym zlyhaním väčšinovej spoločnosti.
Na to často zabúdame. Aj sedemdesiatpäť rokov od konca vojny, ktorej najtragickejšou črtou sa stalo vyvražďovanie Židov a príslušníkov iných národov či národností nacistami a ich spojencami, sa tvárime, že sa nás to netýka. Lenže kým si neuvedomíme, že sme to spáchali aj my, nikdy sa s tým nevyrovnáme. Máme právo pochybovať o sebe, no nesmieme pochybovať o pravde. Už len preto, že poznáme nespochybniteľné dôkazy.
„Príbehy zo zažltnutých stránok v knihe skošateli, stali sa malými zrkadielkami doby.“
Ďalší z nich, nepriestrelný a iný, než všetky doterajšie, dostal nedávno príťažlivú literárnu formu. Je ním kniha Slovutný pán prezident americkej výskumníčky holokaustu Madeline Vadkertyovej.
V čase, keď naše stredné školy nestíhajú dôkladnejšie vyučovať moderné slovenské dejiny a keď si extrém obliekol kravatu, založil účet na Facebooku a zasadol do parlamentu, je výber z listov adresovaných Jozefovi Tisovi presne tou knihou, ktorú potrebujeme.
Po jej prečítaní možno nájsť odpoveď aj na otázky, kto kňazovi a prezidentovi slovenského štátu písal, kedy to bolo, čo od neho chcel a prečo by nás to malo zaujímať. Nasledujúce riadky nech sú teda malou pozvánkou na listovanie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.