Príbeh vojaka

vo vojne mlčia múzy a zomierajú hudobníci. V bojoch na Somme padol v roku 1916 britský skladateľ George Butterworth, v tom istom roku zahynul aj Španiel Enrique Granados. Loď, na ktorej sa známy klavirista a skladateľ vracal s manželkou z amerického turné, zasiahlo torpédo z nemeckej ponorky. Nemci na východnom fronte zase stratili sľubný talent Rudiho Stefana, ktorého na Ukrajine zabila ruská guľka. 

„Najnápadnejšie na tomto konflikte je, akým strašným spôsobom ničí ľudské šťastie. To zatiaľ nedokázala žiadna iná vojna,“ napísal uprostred rinčania zbraní v knihe What is Coming? britský spisovateľ, priekopník science fiction a pozoruhodný profetický autor H. G. Wells. Jeho krajan, ekonóm John Maynard Keynes, krátko po skončení ničivého konfliktu skonštatoval, že schopnosť ľudí vnímať a cítiť čokoľvek okrem vlastného prospechu bola úplne zatlačená do úzadia.

Ľudstvo sa podľa Keynesa dostalo za hranice znášať utrpenie a potrebovalo si oddýchnuť. Vojna po sebe zanechala vyše desať miliónov mŕtvych, ekonomický kolaps, duchovný rozvrat, ale tiež viacero diel, ktoré túto kataklizmu pripomínajú. Medzi ne patrí i neobyčajný Príbeh vojaka od ruského klasika hudby 20. storočia Igora Stravinského (1881 – 1971). V hudobno-divadelnej faustiáde o vojakovi, ktorý predal husle a s nimi i svoju dušu, je ukrytý archetypálny príbeh o ľudskej túžbe po šťastí. Pre Stravinského bola práca na Príbehu vojaka, vznikajúcom vo švajčiarskom exile, istým druhom úniku, pričom verný svojej „filozofii Harlekýna“, ako ju nazval slovenský muzikológ Miroslav Filip, skladateľ vytvoril, zhodou okolností a náhod, zvláštne memento bez pátosu. 

exil

Aj do života Stravinského, ktorý v roku 1913 najskôr šokoval a potom nadchol mondénny Paríž barbarskými rytmami a drsnými harmóniami v balete Svätenie jari, zasiahla vojna. Zo zdravotných dôvodov bol síce oslobodený od vojenskej služby, no prišiel o väčšinu príjmov z uvádzania svojich diel a po revolúcii v Rusku sa už nemohol viac spoliehať ani na rodinný majetok. „Ocitol som sa takpovediac zoči-voči ničote, v cudzej krajine a uprostred vojny,“ napísal v knihe Kronika môjho života.

Cudzou krajinou bolo neutrálne Švajčiarsko, kde sa Stravinského manželka Katarína začala liečiť z tuberkulózy. Vo Švajčiarsku sa skladateľ prostredníctvom Ernesta Ansermeta, neskoršieho dirigenta premiéry Príbehu vojaka, zoznámil aj so spisovateľom Charlesom Ferdinandom Ramuzom (1878 – 1947). Nápad vytvoriť dielo, ktoré malo byť „čítané, hrané a tancované“ a nepotrebovalo by veľkú sálu ani nákladnú produkciu, sa zrodil niekedy v priebehu roku 1918, keď bol pre mnohých koniec vojny stále v nedohľadne. Stravinskij i Ramuz chceli podľa vlastných slov vytvoriť produkciu v duchu putovných a jarmočných divadiel.