v dnešnom svete sa vďaka pokroku v technológiách reprodukovateľnosti a tiež vďaka obrovským možnostiam medializácie stal portrét absolútne bežnou, masovou, v každom okamihu dostupnou záležitosťou. Len v málo prípadoch je oslovený profesionálny tvorca. Na vytvorenie portrétu v súčasnosti už vôbec nepotrebujeme maliarske plátno ani papier, ani farby či ceruzku. Nepotrebujeme dokonca ani klasický fotoaparát. Portréty jednoducho a rýchlo vytvoríme prostredníctvom smartfonu a rovnako ich v okamihu dokážeme medializovať, respektíve vizuálne a emocionálne sa s nimi podeliť s (ne)definovaným počtom ľudí. Obrovské množstvo príležitostí a spôsobov, ako zachytiť a verejne šíriť (vlastný) portrét však v súčasnosti nevyhnutne spôsobuje aj devalváciu tohto žánru a v konečnom dôsledku – odkazujúc pritom na slová nemeckého kunsthistorika Hansa Beltinga – aj „infláciu tváre ako motívu pre portrét“.
Vzhľadom na súčasnú presýtenosť portrétmi nie je ľahké nastaviť sa na sledovanie udomácňovania sa tohto žánru: v 16. storočí totiž podobizeň ešte stále obsahovala prvotnú „magickú“ silu zvečnenia a sprítomnenia, ktoré v divákovi dokázali rezonovať neporovnateľne intenzívnejšie, než si dnes vôbec dokážeme predstaviť. O to viac, ak porovnáme napríklad vizuálny účinok portrétu s erbom ako predchádzajúcim typom sociálne rozšíreného osobného zobrazenia. Magická príťažlivosť a sprítomňujúce účinky portrétu na diváka boli v 16. a dokonca aj hlboko v 17. storočí veľmi podobné tým, ktoré vyžarovali obrazy z „éry pred umením“, ba v istom zmysle je atribútom obrazu-portrétu dodnes. Pri tejto historickej retrospekcii sa chtiac-nechtiac v mysliach vynárajú otázky smerujúce k hľadaniu podstaty, povahy a miesta portrétu ako žánru vo vizuálnej kultúre dobovej society, napríklad:
V čom tkvela magická a pragmatická sila portrétneho zobrazenia, že sa v priebehu necelého storočia dostal na vrchol rebríčka popularity v rámci výtvarných námetov?
Aké obsahy, významy a funkcie niesol v sebe portrét a ako sa o špecifických aspektoch portrétu diskutovalo v odbornej spisbe, v umeleckej praxi či medzi laikmi v období 16. storočia a ako v 17. storočí?
moc portrétu v ranom novoveku
Tieto otázky o povahe, podstate a funkčnosti portrétu sú jednoznačnou záležitosťou antropológie ako vedy o človeku. Nie náhodou nazval Hans Belting svoju knihu (i metódu) Anthropology of Images a historickú antropológiu z hľadiska vedy charakterizoval aj ako Anthropology of Performance. Viedlo ho k tomu presvedčenie o nevyhnutnosti pýtať sa na samu podstatu tvorenia obrazov a prirodzený zmysel umenia. Belting považuje za nesprávne, že sa oveľa viac zaoberáme strateným významom obrazov než tým, akú úlohu zohrávala (napríklad) smrť pri ich invencii. Píše, že ľudia „prostredníctvom aktu tvorenia obrazu prestávajú byť pasívni pred skúsenosťou smrti.“ Prirodzenou podstatou tvorby obrazov bola totiž od počiatku práve aktívna snaha človeka vzoprieť sa moci smrti a zabezpečiť (si) skrze portrét v istom zmysle nesmrteľnosť! Na jednej strane tak portrétom možno „spacifikovať“ smrť, na druhej aktivovať moc v zmysle ovládnutia druhých prostredníctvom „obrazovej politiky“ – napríklad prostredníctvom ikonografie oficiálneho
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.