po kľukatých cestách mierime do Banskej Štiavnice. Do mesta s úžasnou atmosférou. V ostatných rokoch láka čoraz viac návštevníkov. O živote a v „Štiauke“ a „víkendovom domčeku s klenbami“ rojčia ľudia z hlavného mesta. Chodia sem na kávu, robia si selfíčka so stredovekom, odchádzajú oddýchnutí a plní nostalgie. Dopyt po nehnuteľnostiach sa zvyšuje, čím priamo úmerne stúpa aj ich trhová cena. Toto mesto má jednoducho niečo do seba.
Štiavnica má aj svoje tajomstvá, svoje traumy, ktoré presahujú rámec stáročí, ale aj tie aktuálne. Ohúri vás tajomným mestským hradom, ktorý sa vyformoval okolo stredovekého kostola a na ktorom údajne bašovali templárski rytieri a chránili svoje poklady. V meste medzi Námestím sv. Trojice a Radničným námestím je Kostol sv. Kataríny. Stavali ho baníci, naťahovali sa oň katolíci s luteránmi, nakoniec zostal katolíkom a od roku 1658 sa v ňom v tomto multikultúrnom meste kázalo po slovensky.
Naproti stojí evanjelický kostol v klasicistickom štýle. Zapasovali ho do zástavby, dá sa prehliadnuť, no keď vkročíte dnu, ohúri vás tým, ako je priestorovo riešený. Stĺp Najsvätejšej Trojice vztýčili začiatkom osemnásteho storočia po tom, čo mesto zdecimovala morová epidémia. V uličke nad Radničným námestím stojí neologická synagóga z roku 1893, v ktorej bola po druhej svetovej vojne klampiarska dielňa, autoškola a dnes tam fľaškujú pivo.
Práve synagóga hovorí o nie tak dávnych časoch asi najzrozumiteľnejším jazykom. V období baroka postavili Jezuiti ikonickú kalváriu, ktorá sa týči na Scharffenbergu, na druhej strane mesta pri cintoríne stojí neskorogotický Kostol Panny Márie Snežnej. Dnes slúži ako Dom smútku. Už vám stačí prejsť len niekoľko sto metrov po prudkom stupáku, aby ste sa dotkli ikonického renesančného Nového zámku a rozhliadli sa po Štiavnici. Všetky tieto stavby rozprávajú príbehy, dá sa v nich čítať a čo-to vytušiť o slávnej a pohnutej histórii tohto kedysi bohatého a významného banského mesta. Je tu však aj mĺkvy svedok iných udaloakstí a práve tam smerujeme.
superhrdinka na motorke
Na parkovisku pod Novým zámkom nás čaká naša sprievodkyňa Beata Ruckschloss Nemcová, vyštudovaná súdna tlmočníčka, ktorá sa stará o cintorín a vedie občianske združenie Omnis Terra – zem pre všetkých. Žena na štýlovej čiernej motorke, pripomína superhrdinku z akčného filmu. Na rúšku má vytlačený antifašistický motív, preškrtnutý hákový kríž.
Na rúšku má vytlačený antifašistický motív, preškrtnutý hákový kríž. Skladá si dolu helmu aj okuliare, víta našu výpravu a ukazuje na cestu, ktorou sa máme vydať. Z auta berieme techniku a svetlá, a stúpame k Novému zámku. Tesne pred ním zabočíme doľava na nespevnenú cestu. Beata, naša charizmatická sprievodkyňa, ide pomalým tempom na svojom chopperi pred nami. Zastane a ukáže na miesto, kde sa prevrhli s tatrovkou. „Odtrhol sa kraj cesty, našťastie sa nikomu nič nestalo, ale bolo to nebezpečné.“
Zdiaľky vidíme kupolu Domu smútku (cadik hadin), ktorá dominuje cintorínu. Prichádzame bližšie, Beáta odstaví motorku a prstami sa dotkne steny s opadanou omietkou. Na ošarpanej budove je sú dve tabule, ktoré návštevníkov informujú, kto zapríčinil tento dezolátny stav.
BORIS NÉMETHNa štýlovej čiernej motorke pripomína super- hrdinku z akčného filmu.
„Komunisti zafixovali budovu betónom, čím spôsobili, že budova síce držala pokope, ale pod betónom sa rozpadala. Všetko sa robilo provizórne, o tom sa nemusíme baviť. My sme ten betón dali dolu a urobili vnútorné omietky. Potom nás podporila nadácia jednej banky, tak sme sa podujali urobiť aj vonkajšie omietky.“ Vtedy sa začala strastiplná cesta, nekonečné putovanie právnickou púšťou do zasnúbenej zeme zadosťučinenia, no zdá sa, že tieto cesty občas na Slovensku nikam nevedú a nikdy neskončia. Čo sa teda stalo? „Keďže vonkajšie omietky urobil odborník neodborne, zničila sa nielen vonkajšia omietka, ale aj tá predchádzajúca vnútorná.“
Beáta bola v tom čase po náročnej operácii, pre úraz takmer prišla o nohu. Keď sa jej konečne podarilo dostať na cintorín, bola zdesená. „Po štyroch mesiacoch od dokončenia začala omietka opadávať. Našla som tu veľký kus na zemi, neviete si predstaviť, ako mi z toho bolo...“
Firma, ktorá renováciu zabezpečovala, tvrdila, že reštaurovanie Domu smútku bolo v poriadku. Začal sa šesťročný spor, v ktorom niet víťaza, ale porazených, či skôr oklamaných by ste našli. Sú nimi nebožtíci na cintoríne a ľudia, ktorým toto miesto prirástlo srdcu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.