na úvod treba znovu zopakovať a vyvrátiť zaužívané klišé, že humanisti a renesancia boli ľuďmi a dobou vzbury proti náboženstvu, Cirkvi a Bohu. 

Naopak, predstaviteľmi a sponzormi humanizmu a renesančného umenia boli často muži Cirkvi, rehoľníci, biskupi a kardináli, ktorí nevideli svoju záľubu v znovuobjavovaní antiky ako odklon od Boha, ale ako prežívanie posvätného v inom, pôvodnom svetle. 

Návrat k antickej vzdelanosti a antickým ideálom v nich nespôsobovali úzkosť ako kedysi dávno u cirkevného otca staroveku Hieronyma. Ten vo sne zažíval prís­ne odsúdenie za to, že je Ciceronianus, a nie Christianus, teda stúpenec Cicerona a nie Krista. Pre Petrarcu, otca talianskeho humanizmu, je takáto úzkosť nemysliteľná.

Jeho najlepšími priateľmi sú Cicero a svätý Augustín, prvému píše listy a s druhým sa rozpráva o svojom vnútre. Objavovanie a prekladanie starovekých diel, hlavne cirkevných otcov, bolo nástrojom na obohatenie a doplnenie teológie, očistenie Cirkvi a návrat k autentickému kresťanstvu.