keď ideš robiť reportáž, tak máš celý čas na ľudí namierený fotoaparát a pýtaš sa ich, lebo sa niečo chceš od nich dozvedieť. Teraz je kamera namierená na teba. Aký je to pocit?

A: Nie je to prvýkrát, s Jarom sme kedysi robili film My zdes. Pred pár rokmi som mal ťažké životné obdobie. Pomohlo mi zopár ľudí. Jedným z nich bol aj Jaro, ktorý raz vytiahol foťák, že si ma natočí pre vlastnú potrebu. Opýtal sa ma na pár vecí a uložil to na dlhé roky. Neskôr, keď som bol na tom lepšie, mu napadlo, že by sme mohli nakrútiť film. Všetky filmy o ľuďoch, ktorí chodia do vojnových konfliktov, sú o borcoch behajúcich medzi guľkami. Sú to hrdinovia, ktorí hovoria, že zachraňujú svet a dokumentujú utrpenie, ale takmer nič sa o nich nedozvieš. Títo ľudia sa dostanú do šialenej pózy, a to hovorím o filmoch ako War Photographer o Jamesovi Nachtweyovi, ktorého veľmi uznávam. No aj človek, ktorý fotí konflikty, môže mať veľké osobné problémy a pokiaľ je o nich ochotný hovoriť, tak to môže ľuďom niečo dať. 

keď si chodil do sveta, zabudol si na svoje osobné problémy?

A: Keď som ďalej od Slovenska, tak svoje osobné problémy prežívam silnejšie, ale som schopný ponoriť sa do situácie ostatných ľudí. Ide o to, do akej miery je film posolstvom alebo vlastnou obsesiou. Nechcel som byť nafúknutým Richardom Müllerom vo filme Mira Rema. Ale zároveň som sa nemohol tváriť, že moje problémy mám dávno za sebou. Išli sme až na dreň. 

jaro, prečo si sa rozhodol nakrútiť tento film?

J: Na začiatku som nemyslel na to, že chcem robiť film o fotografovi v núdzi. Mal som pocit, že keď vytiahnem kameru a spýtam sa ho na jeho problémy, tak sa mu uľaví. Brali sme to ako psychoterapiu. 

A: V závere filmu je veta, kde som povedal, že kašlať na to, že z toho vznikne film. Dôležitejšie bolo, že sme sa štyri roky stretávali a rozprávali. To je kľúčové posolstvo filmu. Ďalším posolstvom filmu je, že domov nie sú len štyri steny, ale miesto, kde ťa čaká niekto, kto ťa má rád a koho máš rád ty. Jarovi som veľmi vďačný, že film posunul od vzťahov k tematike domova.

J: Nechcel som robiť film typu „scény z nemanželského života“, ale film s presahom. Cez Andreja som chcel vyrozprávať, čo je pre našu existenciu dôležité. Je to domov v akejkoľvek podobe.