niekedy na prelome tisícročí som sa dostal k niekoľkým starým skleneným negatívom. Zachovali sa po ľuďoch, ktorých som nepoznal, a nebyť môjho záujmu, pravdepodobne by navždy zmizli. Upútali ma kvalitou a rozmermi, bolo to niečo nevšedné. 

Nádhera, na ktorú sa proti svetlu dalo pozerať ako na obraz, a kde človek videl všetky detaily. Ateliérové portréty, skupinové fotografie, krajinky... 

 Navonok nesúrodá kolekcia od rôznych autorov mala čosi spoločné – všetky boli zo Spiša. Nenašiel som medzi nimi diela významných miestnych fotografov Divalda či Mat­­za (aj keď ktovie?), avšak na jednoduchých priamočiarych záberoch ma vzrušovalo, že som spoznával známe miesta.