herci a herečky stojaci na doskách sú ľudia, ktorí nemajú skončenú hereckú školu a netvoria majoritnú časť obyvateľstva. Sú to okrem iných aj ľudia bez domova. O divadle sa zhovárame s jeho zakladateľom Patrikom Krebsom.

V rozhovore sa dočítate:

• odkiaľ sa vzal nápad vytvoriť divadlo pre bezdomovcov,
• ako sa môže niekto stať členom tohto divadla,
• či sa životy hercov a herečiek vďaka divadlu dokázali zásadne zmeniť,
• čo dáva hercom hranie v divadle.

ako vznikol nápad na čosi také, ako je divadlo, v ktorom budú hrať práve ľudia bez domova? 

S priateľmi sme založili občianske združenie, ktoré zo začiatku pôsobilo formou experimentu. Vzniklo na podnet Občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré je vydavateľom časopisu Nota Bene. Toto občianske združenie oslovilo Anku Gruzkovú, moju bývalú učiteľku na VŠMU, ktorá následne oslovila mňa. OZ Proti prúdu vyslalo svoju sociálnu pracovníčku Uršuľu a tento sociálny experiment sa stal miestom, kde sme sa prvýkrát stretli.

Nad nami všetkými svietila zásadná otázka: do akej miery je divadlo a ľudia bez domova kompatibilné? V tom čase nemal nikto z nás ambíciu zakladať divadlo a stavať si nejaké vzdušné zámky, skôr sme do toho išli s tým, že to vyskúšame a uvidíme, čo to môže nám a ľuďom, ktorých to zaujíma, priniesť. Po takmer dvoch rokoch fungovania len tak na vode sme založili občianske združenie, ktoré dnes voláme Divadlo bez domova. 

BORIS NÉMETHPatrik Krebs a divadelný súbor

nakoľko to bola vaša prvá skúsenosť s takýmto typom divadla, aké boli vaše začiatky? 

Začiatky boli veľmi krásne, pretože boli bez očakávaní. Nikto z nás, ktorí sme sa stretli na začiatku, nepoznal prácu iného divadla, kde sú herci a herečky ľudia bez domova. Na jednej strane sme neboli ničím ovplyvnení, na druhej strane sme nemali žiadne know-how a učili sme sa za pochodu. Veľmi rýchlo sme začali vyhľadávať podobné divadelné skupiny v okolitých krajinách, keďže sme na Slovensku jediným divadlom, ktoré dlhodobo pracuje s ľuďmi bez domova. 

ktoré zahraničné divadlá tohto typu sú zaujímavé a dôležité? 

V Čechách v podstate momentálne nie sú silné divadlá, ktoré by sa venovali primárne ľuďom bez domova. V minulosti to bolo pražské divadlo Ježek a Čížek či Divadno – dnes už, bohužiaľ, neexistujú… Existuje však napríklad Divadlo Rozkoš, v ktorom gro divadelného súboru tvoria ľudia, ktorí pracujú v sex biznise, sú v mnohom blízko ľuďom bez domova a väčšinou sú to ženy. V Prahe vzniká divadelná skupinka okolo mladých ľudí bez domova, ktoré sa volá Divadlo Naděje. Divadlo, s ktorým najdlhšie spolupracujeme, je Divadlo AHA z Budapešti. Keď sme však začínali, nepoznali sme nikoho a išli sme na to intuitívne. 

nebáli ste sa práce s takýmito ľuďmi, keďže ste s nimi nemali žiadne predošlé skúsenosti? 

Báli sme sa inštitúcii, nie ľudí. Osobne som predtým v mojom živote priamo s ľuďmi bez domova nepracoval, ale vždy ma nejako priťahovali a zaujímali. História umenia je vo veľkej časti aj história ľudí bez domova, mnohí umelci boli žobráci, žobraví mnísi, chudáci, pútnici... Samozrejme, toto tam bolo obsiahnuté, ale nie programovo, mne nenapadlo, že by ľudia bez domova mali hrať divadlo. Keď mi zatelefonovala Anka Gruzková, prišlo mi to ako veľmi dobrý nápad.