v rozhovore sa dočítate:

• o čom je film Komúna,
• aké je to točiť film o dobe, ktorú nezažil,
• aký bol košický disidentský underground,
• čo si zobral z filmu.

ako si sa dostal k tejto téme?

Moja profesorka Ingrid Mayerová na VŠMU vedela, že inklinujem k politicko-spoločenským témam a chcela vedieť, či by som nešiel do Košíc pracovať na filme o neznámych ľuďoch zo slovenského disentu. Od začiatku sme so scenáristom Pavlom Smejkalom vedeli, že nechceme robiť nejaký romantický pohľad na minulosť. Bolo tam niečo hlbšie. A Marcel Strýko z toho úplne svietil. Bol to nespoznaný príbeh. To nás hnalo dopredu. 

ty si komunizmus nezažil na vlastnej koži. Aké to je, točiť film o dobe, ktorú si zažil iba z rozprávania?

Spätne si pamätám mečiarizmus a polarizáciu spoločnosti. Mal som deväť rokov. Mama so mnou riešila, ku komu si má sadnúť na ZRPŠ, akými novinami si deti zakrývajú lavice. Otec nešiel s mečiarovcami ani do výťahu. Ako dieťa som to všetko cítil. Aj šedivosť tej doby. Marcel Strýko bol zaujímavý tým, že dobu, v ktorej žil, vedel pomenovať. Rozumel som tomu, pred čím unikali. Vo filme zaznie výpoveď, že mečiarizmus bol pre Marcela horší ako to ŠtB. V istom ohľade je to aj výhoda, mať odstup od témy. To bola aj producentská stratégia Barbary Janišovej Feglovej, aby históriu riešili ľudia s generačným odstupom.