do univerzálnej katolíckej cirkvi patrí vyše dvadsať cirkví. Z toho iba najväčšia, rímskokatolícka cirkev, vyžaduje spolu s kňazským svätením od mužov aj záväzok celibátu.

 Vo východných cirkvách je celibát dobrovoľný. Spája sa primárne nie s kňazstvom, ale s mníšstvom, ktoré nadväzuje na odkaz askétov prvých storočí, ba dokonca i predkresťanských čias. Celibát dráždi celé stáročia. Luther sa pre svoj pohľad na celibát, ktorý odmietol, rozišiel s viacerými významnými osobnosťami svojej doby. Opierajúc sa o Písmo vyhlásil, že „manželský život je raj“, a pohotovo dodal, že to aj napriek tomu, že manželstvo so sebou prináša veľa ťažkostí.  

 Celibát je vďačnou témou, nakoniec, ako všetko, čo sa spája so sexualitou. Na prvý pohľad sa môže zdať, že jeho kritika či zosmiešňovanie sú plodom posledných storočí, no nie je to tak. Spor o celibát sa nesie počas celých dejín. Nájdeme duchovných, ktorí celibát žili a zvládli ho. Vidíme i takých, ktorí ho prijali, ale nezvládli. Potom sú tu tí, ktorí ho žili a neskôr zavrhli ako neprirodzený. Odporcovia celibátu sa opierajú o Písmo, zástancovia celibátu tiež. Zaujímavosťou je, že terčom posmechu sa stávali aj ženatí kňazi východnej cirkvi, ktorých služba bola spochybňovaná práve preto, že žili aktívny partnerský a sexuálny život. Kardinál Humbert de Silva, žijúci v jedenástom storočí, sa vraj vysmieval  mladému ženatému kňazovi, že má poškvrnené ruky, ktorými sa najprv dotýka ženy a zničený telesnou rozkošou sa ponáhľa k oltáru a tam sa dotýka Ježiša, ktorý mu obmyje ruky a vzápätí opäť ide za ženou, ktorou sa poškvrňuje. Celú vec kardinál uzavrel tvrdením, že je to celé satanov vynález. Aspoň tak to teda podáva v knihe Celibát Hubert Wolf.