tí z nás, ktorí čítali noviny ešte pred osemdesiatym deviatym, si zrejme pamätajú, že najčítanejšia bývala zadná strana venovaná športu. Obsahovala totiž viac pravdy a zaujímavejšie informácie, než zvyšok novín. Medzičasom športová strana stratila svoju voľakedajšiu exkluzivitu, ale nestratila svoju príťažlivosť.

Keď sa začala koronakríza, bolo mi pomerne rýchlo jasné, že pre športových novinárov prichádzajú ťažké časy. O čom máte písať, keď nebežia takmer nijaké športové súťaže? A keď sú na neskoršie termíny presunuté Tour de France, futbalové majstrovstvá Európy aj olympijské hry. 

 Neviem, ako to riešili v iných novinách, ale v denníku, ktorý čítam, to vyriešili dobre. Naďalej písali o tom, čo sa v športe aktuálne dialo, ale okrem toho začali v zvýšenej miere písať o histórii športu a o jeho súvise s mnohými vecami mimo hál a štadiónov. Vždy som bol presvedčený, že o športe sa má v novinách písať aj takto. Výsledky pretekov a zápasov bývajú zaujímavé, niekedy je dokonca zaujímavé aj to, kto dal góly a v ktorej minúte, ale najzaujímavejšie sú iné veci. Pekným príkladom toho, ako sa dá o športe písať, sú dve víkendové rubriky Lukáša Vráblika v Denníku N. Sobotná o futbale a nedeľná o boxe.

ofsajd

Prvý článok tejto rubriky vyšiel v apríli a jeho témou bol Didier Drogba. Ak vás futbal čo len trochu zaujíma, potom určite viete, že tento hráč bol hviezdou Chelsea a Pobrežia slonoviny. Ale možno neviete, čo tento hráč povedal televíznym divákom v roku 2005 po zápase, v ktorom jeho krajina postúpila na maj­strovstvá sveta. Jeho krajina, zmietaná občianskou vojnou. Ak neviete a ak vás to zaujíma, prečítajte si ten článok v archíve Denníka N.