slovenskému čitateľovi sa do rúk dostáva knižný rozhovor medzi majstrom básnikom a majstrom psychiatrom. Môžeme si predstaviť básnikovu ordináciu s knižnicou a gaučom, na ktorom sa vyvaľuje psychiater a rozpráva postupne všetky zlomové momenty svojho života. Psychiater to má v hlave upratané, teda aspoň podľa knihy, o ktorej bude reč, to tak vyzerá. Rozpráva nie preto, aby sa mu uľavilo, aby našiel duševný pokoj, ale preto, aby sa uľavilo nám. Básnik, ako je to básnikom vlastné, nevychádza po celý čas z údivu a pýta sa. Pýta sa za nás. Poctivo, vytrvalo, k veci a s nadhľadom. Presne toto si čitateľ odnesie z knihy Slovo blázon nepoužívam. 

Je to kniha, v ktorej sa bard slovenskej poézie a jeden z najzvedavejších publicistov Ján Štrasser pýta jedného z najodvážnejších psychiatrov v našich zemepisných šírkach, Jozefa Hašta, na zásadné otázky o človeku, duši, ale bavia sa aj o politike, odvahe a spoločnosti. Nakoniec, básnik aj psychiater sa zaujímajú o rovnakú vec, no rozprávajú o nej rozličným jazykom. Premýšľajú o tom, kým je človek a čo sa v ňom skrýva. Kým básnik môže metaforou popisovať dušu človeka, nič ho nezaväzuje k  tomu, aby dával návody na to, ako lepšie žiť. Psychiater sa ako lekár zaviazal liečiť, v tomto prípade duše. Je to zodpovedná úloha, priam prorocká, nachádzať strateného človeka, lebo „duševný problém sa nedá dať do sadry“.