v rozhovore sa dočítate:
- ako vníma fikciu v tvorbe a stvárňovanie reality,
- koľkokrát prerába text, než ho pustí do obehu,
- či ho dnes dokáže niečo šokovať,
- čo by si chcel, aby si z teba svet zapamätal.
šesťdesiatka nie je žiadny špás, ale ani žiadna tragédia. Je to čas na bilancovanie?
Ani neviem. Nechcem sa mi vôbec bilancovať, lebo naozaj o nič nejde. Mám pocit, že mám stále ešte mnoho vecí pred sebou. Ale všeličo som už prežil aj už všeličo viem, isteže z môjho hľadiska, možno aj neviem. A asi som aj na všeličo zabudol. Určite aj chvalabohu. Dokážem celkom jednoducho zlé veci z minulosti vytesniť. Ako dvojročnú vojenčinu za čias totality. To bola riadna haluz.
ľudia plynutím času trpia, ty máš úsmev mladíka a iskričky v očiach, ako to robíš? Myslím, že to nesúvisí s vytesňovaním…
Ďakujem. To je priam kompliment. Niekde som už napísal, že som človek chodiaci. To mi určite dodáva energiu. Mám rád dlhé prechádzky a som aj pomerne neposedný. Ale viem, že sa treba vedieť aj zastaviť. A ešte k tomu sa aj zamyslieť. Chachacha! Asi sa pri komunikácii usmievam, lebo to považujem za najlepší spôsob, ako komunikáciu začať. Aj pri režijnej práci už viem, že s pokojom a úsmevom toho jednoznačne viacej dosiahnem. Ale viem sa aj dobre naštvať. Dokonca si myslím, že aj pri práci treba byť občas zlý, veď robím s ľuďmi. Ale mne sa to stáva naozaj len zriedkavo. A na ten hnev rýchlo zabúdam. Ako keby ani nikdy nebol. Zatiaľ.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.