na jeseň im padlo klubové turné, ale skupina Bez ladu a skladu to svojim fanúšikom vynahradila v podobe vinylovej reedície prvých dvoch albumov. Xmetov (1990) a Horúce hlavy (1991) vyšli na platni po dlhých tridsiatich rokoch v decembri bez veľkých fanfár, no v skutočnosti si zasluhujú oveľa väčšiu pozornosť. Keď trenčianski Bez ladu a skladu prišli na scénu v polovici 80. rokov, pôsobili ako zjavenie.

Protirežimné odkazy, ktoré ľudia hľadali medzi riadkami a v skrytých metaforách, dokázali vtesnať do jednoduchých a jasných detských riekaniek. Píšte všetci modrým perom, Udavač, Odtnite mu hlavu pomenúvali atmosféru doby, no ich piesne majú dodnes svoju platnosť. Bez ladu a skladu boli vôbec prvou alternatívnou skupinou, ktorá ešte počas komunistického režimu ­dos­tala vo vydavateľstve Opus možnosť nahrať album, aj keď okolnosti jeho vzniku sú dodnes zahalené malým tajomstvom.

„Tichí, slušní chlapci s ruksami a gitarami, ktorí prišli, zahrali, spravili neskutočný rozruch a odišli.“

O okolnostiach vzniku týchto platní, ktoré sa stali medzičasom klasikou, rozprávajú členovia kapely – spevák Michal Kaščák, basgitarista Peter Kaščák, gitarista Martin „Bedly“ Beďatš, saxofonista Rasťo Kubica a organizátor kultúrnych akcií a bývalý minister kultúry Agnes Snopko so spisovateľom Ľubomírom Feldekom. 

cisár je nahý

Agnes Snopko: Česi mali svoj underground, u nás fungovala akási neoficiálna scéna. V Česku boli kapely ako napríklad Psí vojáci, ktoré vznikali v istom rodinnom a spoločenskom kontexte. Na Slovensku to vyzerá, že sa nič nedeje a zrazu sú tu Bez ladu a skladu, Sagan, Vlhová… Ale prečo, ako a práve tu, to nikto nechápe. Bez ladu a skladu boli úkaz šokujúci aj pre androšov z Prahy. Na pódiu stáli mladí chalani, ktorí akoby vypadli z Andersenovej rozprávky Cisárove nové šaty. Jasným spôsobom pomenovali, že cisár je nahý. Bola to čistá odzbrojujúca úprimnosť. Ich hudba mala v sebe niečo zo spontánnej hravosti, ktorá vychádza z dobrej partie kamarátov. Niečo ako The ­Beat­ les.

Miško mi vravel príhodu, že ich otec im pomáhal vybaviť prehrávky, aby vôbec mohli hrať. Skladbu Udavač premenoval na Bubeník. Vymykali sa zo všetkých možných kritérií. Nepatrili do oficiálnej scény a boli nezávislí aj smerom k undergroundu. Tichí, slušní chlapci s ruksami a gitarami, ktorí prišli, zahrali, spravili neskutočný rozruch a odišli. S Bez ladu a skladu som spolupracoval, už keď mal Mišo ešte len trinásť či štrnásť rokov. Naša spolupráca zahŕňala rôzne projekty, napríklad koncert s Pražským výběrom v PKO, alebo v rámci programu Dotyky a spojenia s Jiřím Stivínom v marci 1987. Postupne sme sa začali priateliť. Na konci 80. rokov sa to už začalo hýbať. Keďže Bez ladu a skladu boli vtedy v celom Československu nesmierne populárni, prišiel nápad vydať album.

ARCHÍV BEZ LADU A SKLADURok 1986 Bratislava: Bez ladu a skladu na internáte Mladá Garda, ktorý poskytoval azyl nezávislej hudobnej scéne.

Michal Kaščák: Keď sa ozval Opus, že nás chce zaradiť do edičného plánu, boli sme úplne vyjavení. My sme v album vôbec nedúfali, myslel som si, že ho nikdy nevydáme, no doba sa menila. Bolo v tom v období, keď v Pantone vyšlo na singloch niekoľko českých alternatívnych kapiel ako Psí vojáci, Krásne nové stroje či Dybbuk. Režim bol stále totalitný, ale už mäkší. Keď sme pátrali, prečo sa nás chytil Opus, dozvedeli sme sa, že to bola zásluha Agnesa Snopka aj Ľubomíra Feldeka, ktorý nás videl hrať na Mladej Garde. Po koncerte prišiel za nami do šatne. Bol nadšený z dadaistickej a politickej časti textov. Feldek bol vtedy síce komunista, ale v prvom rade dobrý spisovateľ, ktorého brali aj ľudia z neoficiálnej scény. Keď som sa ich pýtal, či to boli oni, ktorí album presadili v Opuse, veľavýznamne sa pritom uškŕňali. Zostáva to v rovine legiend.

Ľubomír Feldek: Ich koncert som recenzoval do Literárneho týždenníka. Zapáčila sa mi ich pieseň Píšte všetci modrým perom. Pochválil som ich práve za skrytú metaforu o modrom atramente, no nielen za ňu, ale aj za dvojzmysel v piesni Udavač. V ich textoch bolo viac politických narážok ako vo vtedajšej celej mladej poézii. Či som im priamo pomohol k vydaniu albumu, to si nepamätám. Možno im pomohla moja recenzia. V tom čase museli byť všetci, čiže vydavateľstvá, časopisy alebo výstavy, trochu nesamostatní. Nesamostatnosť sa pestovala tým spôsobom, že sa nemohli rozhodovať sami, čím sa režim poisťoval proti vnútornej slobode inštitúcií. Na všetko museli byť dva kladné posudky. Až potom mohla byť platňa, kniha a výstava. Aj Bez ladu a skladu potrebovali dva kladné posudky, tak asi doložili aj moju recenziu, ktorá zafungovala, ale nebol to priamo napísaný posudok.