autora azda netreba podrobne predstavovať odbornej ani laickej verejnosti: Boris Németh, dlhoročný dokumentárny fotograf pracujúci pre týždenník .týždeň, aktívne tvorí, pravidelne vystavuje, je laureátom mnohých novinárskych ocenení. V dokumentárnych fotografických cykloch spracúva najmä transformujúcu sa slovenskú a stredoeurópsku identitu v časoch znovunadobudnutej politickej slobody.
Profesia fotoreportéra predurčuje Németha na to, aby pri svojich cestách po krajine okrem práce pre svojho zamestnávateľa fotografoval aj pre vlastnú potrebu. Rokmi praxe si vybudoval charakteristický obrazový štýl, ktorý mu umožňuje tieto dve polohy – zákazkovú a tvorivú – prelínať na nepoznanie. Mnohé z vystavených fotografií boli uverejnené v časopise ako ilustrácie k článkom, a často v inom kontexte, než sú prezentované na výstave a v katalógu. Príkladom môže byť portrét Jozefa Hrica, podpredsedu Dobrovoľného hasičského zboru v Budči. Zatiaľ čo fotografia bola pôvodne použitá k reportáži vzdávajúcej úctu hasičom a záchranárom, tu na výstave (a v katalógu) je skôr mementom tradičnej „starej gardy“ v prekotne sa meniacich spoločenských pomeroch.
Keďže Németh obrazovo stvárňuje najmä verejné témy, je jeho modus operandi už z princípu politický: s ostrovtipom jemu vlastným sleduje, ako sa naša spoločnosť postupne začleňuje (alebo naopak – vymedzuje) do širšej európskej rodiny, a vyberá si pritom často tie najmenej nasledovaniahodné príklady.
Vynikajúcimi pozorovateľmi a zároveň neľútostnými kritikmi našej národnej identity boli komická dvojica Milan Lasica a Július Satinský spolu s Jarom Filipom. Ich pieseň V jedálnom vozni (vyšla na kultovom albume Bolo nás jedenásť začiatkom 80. rokov) sa začína takto:
Sedeli pri stoloch
ľudia rôzni
v jedálnom vozni
na trati Bratislava-Košice a späť
Pieseň ďalej pokračuje opisom cestujúcich a ich typologickej slovenskej nátury. Domnievam sa, že Boris Németh sa nielen inšpiroval týmto textom pri voľbe názvu svojho projektu, ale za svoje ideové východisko považuje i širší Lasicov a Satinského odkaz, ktorý zasa vychádzal z diel Cígera-Hronského, Kukučína, Timravy a ďalších literátov. Étos človeka-milióna, bohabojného príslušníka holubičieho národa vláčeného osudom, je nám akosi vlastný a zároveň, zdá sa, tvorí nevyčerpateľnú studnicu inšpirácie umelcov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.