savoir vivre. Umenie žiť. To sú slová, ktoré sa mi v mysli objavia pri jej mene. Vyžarovala z nej vitalita, životná iskra a radosť. Akoby v rozpore so všetkým ťažkým, čo Dalma Špitzerová prežila.

Prvýkrát sme sa stretli pri rozhovore krátko predtým, ako dovŕšila deväťdesiatku. Jej byt na bratislavskej Križkovej ulici bol oproti Štátnemu archívu, kde ležia retribučné spisy gardistov alebo slovenských dozorcov z nacistických koncentračných táborov. Väčšina z nich po vojne ušla trestu.

Na jej stole ležala popri divadelných a rodinných momentkách aj známa fotografia, ktorá sa stala už takmer ikonickou. Zhotovil ju jej spoluväzeň, mladý košický fotograf, krátko po tom, ako ju priviedli do nováckeho zberného tábora. Krásna Dalma sa zamyslene pozerá cez ostnatý drôt do neznáma. „Keď je človek mladý, zvládne všetko,“ hovorila mi, keď fotografiu brala do ruky.

Aj po rokoch mala v sebe niečo podobné ako to dievča z fotografie: šarm starých čias. Narodila sa v roku 1925 v období prvej Československej republiky a prežila v nej prvých štrnásť rokov života. Rada spomínala najmä na rodičov a detstvo v Liptovskom Mikuláši. Mama, ktorá učila francúzštinu a nemčinu, zostala doma s piatimi deťmi. Vymýšľala im rozprávky a básne, do ktorých vkladala pravidlá etiky. „Ohlas maminej obrazotvornosti v nás zostal celý život,“ písala Dalmina staršia sestra Iboja a sama Dalma spomínala, že aj vďaka mame získala cit k príbehom, potrebný v divadelnom umení.