hudobný život Jara Filipa mal viacero polôh. Bol dlhoročným sidemanom Deža Ursinyho, spolupracoval s Lasicom a Satinským, skladal pre Richarda Müllera a nakoniec nahral aj dva sólové albumy – Cez okno a Ten, čo hrával s Dežom, ktoré sa v čase vzniku stretli s pomerne vlažným prijatím, no dnes patria medzi skvosty slovenskej popmusic. Verejnosť ho vnímala ako zabávača alebo autora divadelných pesničiek. Tento pohľad zmenila až spolupráca s Richardom Müllerom, pre ktorého napísal hudbu k štyrom platniam. Z nej nakoniec vzišli aj Filipove sólové albumy. Jaro Filip mal svoj hudobný rukopis, ktorému dominovalo jeho Fender Piano, no Ten, čo hrával s Dežom, ktorý teraz vychádza v reedícii, predstavuje Filipa v inej, dovtedy nespoznanej podobe.
filip alebo Müller?
Staršie generácie si ho pamätajú z Telecvokingu či rozhlasovej série Stredoslováci, ktoré v 90. rokoch parodovali Mečiara a jeho prisluhovačov, no dnes je jasné, že z jeho odkazu dodnes prežili hlavne jeho piesne. Bolo nás jedenásť s Lasicom a Satinským je jeden z najlepších albumov všetkých čias a to isté sa dá povedať aj o skladbách, ktoré napísal v tandeme s Richardom Müllerom. Spevák videl ďalej než tí, ktorí považovali Filipa za divadelného pesničkára. Okrem toho mal blízko k šansónu a, ako sa neskôr ukázalo, Filip zas k rockovej hudbe. Ich cesty sa tak stretli niekde uprostred.
Bolo to obdobie, keď Richard napísal počas dvoch mesiacov rekordných štyridsať textov, desať z nich mu doniesol na zhudobnenie. Müller spomínal, že Jaro bol nešťastný, že kde je ďalších tridsať. Počas nasledujúcich mesiacov sa každý víkend stretávali v jeho obývačke, kde mu Filip prehrával texty, ktoré stihol zhudobniť. Nakoniec z toho bol materiál na štyri Müllerove dosky. Jarova druhá sólovka Ten, čo hrával s Dežom sa začala rodiť počas nahrávania Müllerovho albumu Nočná optika, keď Filip prišiel za spevákom, že potrebuje texty na ďalší sólový album.
„Album má viacero rovín. Tou hlavnou je pocta Dežovi Ursinymu, ktorý zomrel v roku 1995.“
„Jaro sa opäť prejavil ako úžasný autokrat. V tom čase sme dali dohromady Nočnú optiku a on zažiarlil, že chce nahrať ďalší album. Hovorím mu, Jarko, ale ja nemám žiadne texty. On, že nevadí, že počká, keď sa k tomu dostanem. Zažil som situáciu, ktorá nie je celkom mysliteľná a reálna. V priebehu dvoch – troch dní som si našiel jedno poobedie, keď som celý album napísal. Jaro bol zaskočený podobne ako ja a trvalo mu len jeden či dva dni, aby to celé zhudobnil,“ spomína Richard Müller.
K balíku piesní nakoniec pribudli ešte ďalšie dva texty, ktoré spevák nakoniec nezaradil na pripravovanú Nočnú optiku, Vízum do pekla a Boh aj v pekle prsty má, lebo sa mu do celkového vyznenia platne nehodili. Zdali sa mu až príliš „pekelnícke“ a depresívne. Album sa nahrával v špičkovom štúdiu Opusu na Mlynských nivách. Ako producent je pod nahrávkou podpísaný Richard Müller, no ten dnes tvrdí, že jeho jediným producentským vkladom bolo presvedčiť Filipa, aby naspieval piesne v nižších polohách.