gregory J. Boyle začínal v roku 1986 ako kňaz v Dolores Mission Church, najchudobnejšej rímskokatolíckej farnosti Los Angeles, medzi latinskoamerickými imigrantmi. Bolo to desaťročie smrti – v najhoršom roku 1992 tam násilnou smrťou v bojoch pouličných gangov zomrelo vyše tisíc ľudí. Tvárou v tvár neúspešnej represívnej stratégie polície a justície viedol Greg Boyle svoju farnosť k radikálne inému prístupu – začal sa k členom zločineckých gangov správať ako k ľudským bytostiam.

Svoje skúsenosti zhrnul v knihe memoárov Tetovanie na srdci, ktorá sa okamžite stala celosvetovým bestsellerom. „G“ (dží), ako ho volajú „homies“ – jeho mladí priatelia z ulice – sa bráni označeniu teológ, ale jeho kniha je fascinujúcim dialógom skutočných krásnych aj tragických príbehov na jednej strane a hlbokej teologickej reflexie týchto skúseností na strane druhej. Takto nejako by dnes mala vyzerať aplikovaná teológia – takto sa deje vtelenie evanjelia. Ako o otcovi „G“  povedal Tonko Srholec: „Je to príklad človeka, ktorý črty trpiaceho Krista hľadal a našiel v tvárach ľudských trosiek pod popolom a špinou veľkomesta.“ 

Slová básnika W. C. Williamsa o poézii platia pre život ako taký: „Ak nám to nerobí radosť, nie je to báseň.“ Leo Rock, riaditeľ nášho centra pre novicov, zas vravieval: „Boh nás stvoril, lebo sa domnieval, že sa nám to bude páčiť.“ Preto sa neustále snažíme jemne nahmatávať Boží pulz. Sledujeme, ako sa tlkot nášho srdca prispôsobuje Tomu, ktorý sa raduje z nášho bytia. Čo urobíme potom? Šírime okolo seba ducha radosti a dúfame, že sa zrodí poézia.

Napríklad výhovorka jedného homieho, ktorý Norme – jednej z najskúsenejších pracovníčok Homeboy, ktorá už počula kadečo – povedal: „Trpím análnou hluchotou.“ „Čím?“ pýta sa Norma a neverí vlastným ušiam. „No hej, vôbec nevidím šancu, že by som dnes svoju prdel presvedčil, aby šla do roboty.“

Vrátil som sa raz z prednáškového turné a na recepcii našiel sedieť Marcosa. Recepčný Gus mi hovorí: „Čaká tu na teba tri dni.“ Marcos máva na pozdrav a celý vytešený volá: „Kým si bol preč, narodil sa mi syn!“ „To je skvelé, mijo… a kedy presne sa narodil?“ – pýtam sa. „No, na svoje narodeniny, predsa!“

„Nakoniec, Boh je tou osobou, s ktorou sa práve rozprávaš – tou, čo máš pred sebou. 

My všetci z času na čas po niečom takom túžime. Cítime sa neistí a tak si želáme, aby nás ostatní mali radi, súhlasili s nami, alebo sa nás aspoň báli. Predstavujem si však, že keď do miestnosti vkročí Ježiš, páči sa mu, čo tam vidí. Zamieri k tým na okraji a zasiahne ich vnútro tam, kam zatiaľ láska nedosiahla. Jeho cesty nie sú našimi cestami, ale mohli by byť. Zvykli sme si na predstavu, že milovať spôsobom, akým miluje Boh, je nemožné. Predpokladáme, že je to o akejsi morálnej bezúhonnosti a povinnosti. Obávame sa, že to vyžaduje duchovnosť, ktorú nikdy nedosiahneme, ťarchu obety motivovanú pocitmi viny. No zabúdame, že to bola láska, nie utrpenie, ktorá z kríža urobila nástroj spasenia.

Na začiatku môjho pôsobenia v Dolores som raz prišiel na stretnutie miestnej komunity. Jedna vplyvná a vážená žena menom Lupe strhla všetku pozornosť na malú brožúrku – odkaz Svätej Matky, z ktorého sršali hromy blesky! V New Jersey vraj došlo k zjaveniu: nejaká žena pripravovala tortillu a keď ju obrátila na panvici – Ay, Dios Mio! Odrazu pred sebou uvidela Pannu v celej jej sláve! Lupe sa odmieta baviť o čomkoľvek inom. Celá rozrušená vykladá, aká je Mária sklamaná z celého sveta, ako nás v tom nechá a ako sme všetci odsúdení na cestu do pekla. 

Zúfalo sa snažím stretnutie nejako ukočírovať, no Lupe je nezastaviteľná. Jej výlevy pokračujú, až kým sa o slovo neprihlási Socorro – ďalšia úctyhodná „farníčka“. Rázne vystrie ruku, že chce niečo povedať. Moja autorita stačí aspoň na to, že sa mi podarí udeliť jej slovo.