keď na Slovensku vyšli v šesťdesiatych rokoch preklady poézie poľského básnika Tadeusza Różewicza, v závere bol zverejnený list adresovaný slovenským čitateľom, spomienka na Bratislavu. Píše tam o svojom prekvapení, ktoré zažil, keď navštívil našu metropolu a prechádzal sa pri Dunaji. Túto rieku dovtedy vnímal prostredníctvom hudby Johanna Strausa ako „krásny modrý Dunaj“. Teraz tam stál a videl skutočný Dunaj, ohromnú neosobnú temnú rieku. Pomenoval skutočnosť tak, ako málokto. Takúto jedinečnú schopnosť mala aj skupina Živé kvety, ktorá po dvadsiatich siedmich rokoch ohlásila koniec. Boli to oni, ktorí dokázali zaspievať, že kráľ je nahý a Dunaj temný. V prípade písania o Živých kvetoch sa nemôžeme hrať na objektivitu. Živé kvety boli neoddeliteľne späté s časopisom .týždeň, rovnako ako s televíznou diskusnou reláciou Štefana Hríba Pod lampou, v ktorej niekoľkokrát účinkovali. Gitarista Peter Bálik je dlhé roky súčasťou redakcie .týždňa a speváčka a spisovateľka Lucia Piussi má na starosti dramaturgiu Klubu pod lampou a v .týždni publikovala stĺpčeky. Juraj Kušnierik bol ich fanúšikom, Michal Kaščák ich brával na Pohodu, autor tohto článku s nimi v roku 2011 urobil knihu rozhovorov.

Začiatky Živých kvetov siahajú do deväťdesiatych rokov. Sú spojené s divadlom Stoka, divadlom Blaha Uhlára. Kapela sa nakoniec stala súčasťou aj niekoľkých predstavení. Peter Bálik spomína na tie časy takto: „Najviac mi v pamäti utkvelo, že sme skúšali v Stoke, kde bol celý týždeň nejaký program, atak sme mohli hrať len vnoci. Od jedenástej do štvrtej. Nadránom som chodil domov úplne vyčerpaný, čo bol asi dôvod, že sme toho vtedy veľa nevymysleli. Mali sme štyri pesničky, medzi nimi Chlapcov z Oravy, ktoré sme omieľali stále dookola.“ V roku 2000 vydali Živé kvety svoj debut.