skvelý ruský autor Alexander Solženicyn bol už ako dieťa donútený ohnúť chrbát pred komunistickou ideológiou, ktorá ho donútila nebyť súčasťou pravoslávnej cirkvi a prestať chodiť do kostola. Neskôr sa preto pod tlakom spoločnosti utiekal práve k dejinám a literatúre, v ktorých nachádzal útočisko. Keď nacistické Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz v roku 1941, bol povolaný do armády a dokonca sa z neho stal kapitán. Ako vojak bol navyše vyznamenaný Radom Vlasteneckej vojny a Radom červenej zástavy, čo bolo najvyššie vojenské vyznamenanie vtedajšej ZSSR.

solženicyn pretavil do knihy aj svoje krivdy

Jeho cesta však nebola ovenčená iba oceneniami a chválou, veľmi dobre si uvedomoval, čo sa okolo neho deje. Prvý prejav odporu ho vyšiel veľmi draho, počas vojny v roku 1945 bol zatknutý za to, že kritizoval Stalina, v dôsledku čoho ho ruské súdy odsúdili na osem rokov väzenia a dva roky strávil v gulagu. Skúsenosti s vojnou, väzením, nútenými prácami v tábore a vyhnanstvom mu pomohli pochopiť mechanizmy vojen, vojnových stratégií i myslenia najväčších ruských osobností dvadsiateho storočia, čo sa nakoniec odzrkadlilo aj na jeho dielach.

Knihu Lenin v Zürichu vystaval ako kompiláciu troch uzlov, prehľadne ju rozdelil na tri časové úseky – august 1914, október 1916 a marec 1917. Začína sa teda obdobím pred vypuknutím prvej svetovej vojny a končí sa známym transportom cez Nemecko do Ruska. Jeho ústrednou postavou je najznámejší ruský revolucionár vyobrazený v rôznych situáciách, ktoré sú celkom presným a zásadným odrazom jeho osobnosti a situácií, ktoré ho formovali i deformovali. Nejde však o čistú psychológiu, v Leninovom prípade by totiž akýkoľvek psychológ zrejme sám jedného potreboval. Autor skôr ironicky a mimoriadne živo zachytáva kontroverziu jeho myšlienok, nálad, postojov, radostí aj nešťastia, a odhaľuje nám i jeho súkromie, v ktorom sa musel vyrovnať nielen sám so sebou, ale aj s milostným trojuholníkom s dvoma diametrálne odlišnými ženami.